Významná rusínska rodina - DUBAYOVCI 

Pohnuté osudy jednej rusínskej rodiny, rodiny DUBAYOVCOV, založenej Annou a Deziderom Dubayovými v roku 1909 ich sobášom v gréckokatolíckom chráme vo Vyšnom Mirošove budem popisovať na základe rozhovorov s vnukmi a vnučkami Anny a Dezidera Dubaových, za ktorými som vycestovala do Prahy, Bratislavy, Košíc a do Prešova alebo oni prišli za mnou do múzea v Prešove. 

Spoznávajúc osudy celej rodiny Dubayových sme v danom múzeu zorganizovali v roku 2021 výstavu o celej rodine z pohľadu zakladateľky rodu – Anny Dubayovej, manželky gréckokatolíckeho kňaza Dezidera, ktorý bol nútený kvôli zlej finančnej situácii svojej rodiny (s manželkou Annou počali sedem detí za desať rokov) odísť s rusínskymi vysťahovalcami do USA, do Pittsburgu, aby manželke odtiaľ posielal peniaze na zveľadenie ich majetku a chod mnohopočetnej domácnosti. Na kúpu polí či lesov vo Veľkej Poľane v okrese Snina, na slovensko–poľskom pohraničí v novozniknutom Československu, odkiaľ v roku 1920 odišiel do USA a vrátil sa v roku 1936 – v predvečer vzniku slovenského štátu. Jeho manželka však ním posielané peniaze neminula na lesy a polia, ale na kúpu domu na Jarkovej ulici, č. 18  v Prešove (dnes - Jarková 27 v centre mesta) a na zaplatenie stredoškolského štúdia na Reálnom ruskom (rozumej rusínskom) gymnáziu v Mukačeve a čiastočne aj vysokoškolského štúdia v Prahe a v Bratislave všetkým siedmim deťom. 

Anna Dubayová už na začiatku 20. storočia pochopila, že jej deťom sa podarí vymaniť z chudoby práve kvalitným vzdelaním. A tak štyri zo siedmich detí študovalo v 20. a v 30. rokoch 20. storočia na Karlovej univerzite v Prahe a traja najmladší – na Univerzite Komenského v Bratislave. Kvôli svojmu štúdiu museli cestovať najprv od slovensko-poľských hraníc z Veľkej Poľany v okrese Snina či Vyšného Mirošova od Svidníka – od Anniných rodičov – na reálne rusínske gymnázium do Mukačeva a následne takmer cez celú Československú republiku – z Prešova do Prahy alebo do Bratislavy. 

Práve táto osvietenosť a modernosť Anny Dubayovej vo mne podnietila myšlienku zorganizovať v SNM-MRK v Prešove výstavu o celej rodine Dubayovcov, nielen o jej najznámejšom synovi Orestovi, a to výstavu o húževnatosti a vynaliezavosti Anny Dubayovej v živote. Preto sa výstava volala – Dubayovci, Anna a jej deti. 

Na všetkých sedem detí – Michala, Dezidera, Martu, Pavla, Ladislava, Aňu a Oresta mohli byť rodičia Anna a Dezider právom hrdí, preto v tomto článku predstavím život ich rodiny na pozadí turbulentných spoločenských udalostí pred II. svetovou vojnou i po nej na severovýchode Slovenska. 

Rodinu Dubayových, ktorá je predmetom skúmania v tejto stati, založili Dezider Dubay, gréckokatolícky kňaz, a Anna Dubayová, rodená Kaliňáková. Jej celoživotným mottom boli tieto slová: „Каждый по своему с ума сходит‟  alebo obľúbené príslovie: „Приїмай, Іване, як Ті пан Бог дає“.

Dezider Dubay sa narodil v rusínskej obci Jarabina v okrese Stará Ľubovňa dňa 14. 4. 1886 ako jedno z dvojčiat, tretí z piatich detí, otcovi Petrovi Dubayovi, starostovi a notárovi v Starej Ľubovni, a matke Emílii Dlugolinskej, druhej manželke svojho otca. Deziderovo dvojča, Paulína Mária, zomrela skoro po narodení. Dezider zomrel počas druhej svetovej vojny dňa 5. 4. 1945 ako 59-ročný na sepsu cukrovkára po zaťatí si do nohy pri štiepení dreva na fare v Spišskej Sobote. Zomrel v nemocnici v Kežmarku, pochovaný je v Spišskej Sobote. 

Anna Dubayová, rodená Kaliňáková, sa narodila dňa 21. 9. 1890 vo Vyšnom Mirošove ako najstaršia z piatich detí otca Michala Kaliňáka, učiteľa a riaditeľka ľudovej školy vo Vyšnom Mirošove, a matky Antónie Kaliňákovej, rodenej Vaľkovej. Anna zomrela rok po smrti svojho syna Ladislava ako 88 a pol ročná dňa 15. 4. 1979 v Prešove. Pochovaná je v rodinnej hrobke rodiny Dubayových na hlavnom cintoríne v Prešove. 

Dezider Dubay vyštudoval gréckokatolícky seminár v Prešove, Anna skončila meštianku v Prešove, kde sa zoznámili a po vysvätení Dezidera za gréckokatolíckeho kňaza sa v roku 1909 zosobášili. Hneď po vysviacke ho poverený gréckokatolícky prešovský biskup Rusnák posiela na faru v Hačave, v okrese Rožňava a po roku do Vyšnej Poľany, v okrese Snina pri poľských hraniciach. Od roku 1910 do roku 1919 sa manželom narodilo sedem detí, no v roku 1920, keď mal najmladší Orest rok, Dezider kvôli zlej finančnej situácii rodiny (v roku 1913 po smrti otca celkom osirel) odchádza v poslednej várke gréckokatolíckych kňazov do USA, do Pensylvánie, kde slúžil rusínskym vysťahovalcom až do roku 1936.

Anna Dubayová sa po odchode manžela Dezidera do USA najprv z Veľkej Poľany presťahovala k rodičom do Vyšného Mirošova, ktorí jej pomáhali s výchovou siedmich detí, a čoskoro za americké peniaze kúpila dom v Prešove, vtedy na Jarkovej ulici, č. 18, na ktorom dostavala jedno poschodie, aby dom slúžil početnej rodine, no i mnohým príbuzným, ktorí prichádzali za Annou do Prešova, za prácou či lepším životom. Podľa Anniných vnukov a vnučiek v jednom období v tomto dome prichýlila vdovu s ôsmimi deťmi alebo v 50. rokoch po zákaze gréckokatolíckej cirkvi pomáhala manželkám väznených gréckokatolíckych kňazov. Okrem starostlivosti o domácnosť a o deti, vstúpila po príchode do Prešova do Spolku ruských (rozumej rusínskych) žien v Prešove, ktorý sa staral o mladé rusínske dievčatá, ktoré prichádzali do Prešova slúžiť z ďalekých rusínskych obcí. 

Sedem Anniných a Deziderových detí postupne odchádzalo z Prešova na stredoškolské a vysokoškolské štúdiá, no okrem najmladšieho Oresta, štvrtého Pavla a piateho Ladislava sa ostatné deti do Prešova, buď po vysokoškolských štúdiách, alebo vystriedaní viacerých pracovných miest, vrátili naspäť do Prešova. Michalova manželka Ester dostala ako veno od svojej matky, pražskej fotografky, dom na Hodžovej ulici v Prešove, v ktorom bývali až do smrti Michala a Ester, Aňa si kúpila s druhým manželom Emilom Končekom dom na Sabinovskej ulici v Prešove, Dezider a Marta, ktorí ostali slobodní, sa vrátili nakoniec k matke do domu na Jarkovej ulici, v ktorom s dcérou Martou bývali skoro až do maminej smrti, ale pred tým sa dvakrát presťahovali do bytov, kde svoju mamu Marta dochovala do smrti. 

Anna v pomyselnom rozhovore hovorí o svojej rodine, rodičoch, manželovi Deziderovi a siedmich deťoch: Michalovi, Deziderovi, Marte, Pavlovi, Ladislavovi, Anne a Orestovi:
„Dezider bol odo mňa o štyri roky starší, narodil sa 14. 4. 1886 v rusínskej obci Jarabina pri Starej Ľubovni. V tomto zamagurskom meste bol môj svokor, Peter Dubay, starostom a notárom. Svokor mal 44 rokov, keď sa im Dezider narodil, svokra, ktorá bola od svojho manžela o 10 rokov mladšia, bola vychýrená krásavica a Dezider sa jej narodil, keď mala 34 rokov. Zomrela 49-ročná, keď mal Dezider len 15 rokov a ja som ju nestihla spoznať. Dezider ju často spomínal, veľmi mu chýbala, pretože bola veľmi milá a krásna a veril, žeby nám pomohla s výchovou našich detí, keby sa ich bola dožila. Svokra som poznala tiež veľmi krátko, pretože skoro po našej svadbe ako 71-ročný zomrel v roku 1913. Ani on si nestihol užiť našich sedem detí. 

Môj otec, Michal Kaliňák z Vyšného Mirošova pri Svidníku, bol veľmi energický muž a do vysokého veku (dožil sa 80 rokov) mi pomáhal s výchovou detí spolu s mojou mamou Antóniou. Darmo, učiteľ sa v ňom nezaprel a jeho učiteľské sklony ovplyvnili mnohých našich potomkov. Väčšina z nich bola nakoniec učiteľmi od základnej až po vysokú školu. Mama Antónia, rovnako ako svokra Emília sa starali o domácnosť. 

Po svadbe vo Vyšnom Mirošove sme hneď odišli do Hačavy, kde bol Dezider pridelený na svoju prvú božiu službu. Tam, ďaleko od domova, sa nám narodili dve najstaršie deti. Najstarší Michal, ktorému sme dali meno po mojom otcovi, sa narodil 4. júna 1910 a Dezider s menom po manželovi, čoskoro po ňom, a to 5. septembra 1911. Svoju prvú dcéru Martu, ktorá ma aj dochovala v prešovskom byte, ako svoje tretie dieťa v poradí som porodila 4. februára 1913 u svojich rodičov vo Vyšnom Mirošove, ostatné deti, teda Pavel (9. 11. 1914), Ladislav (31. 3. 1916), Anna (11. 2. 1918) a Orest (15. 8. 1919) sa narodili vo Veľkej Poľane, odkiaľ rok po narodení nášho najmladšieho syna Oresta, odišiel Dezider, môj manžel, do severnej Ameriky, do Pittsburgu s rusínskymi vysťahovalcami ako gréckokatolícky duchovný, aby nám pomohol finančne, pretože so siedmimi deťmi sme s manželovho príjmu vychádzali veľmi ťažko. Dezider odchádzal do Ameriky s tým, že za zarobené doláre si vo Veľkej Poľane kúpime polia alebo aj kus lesa, no ako deti rástli, pochopila som, že najdôležitejšie bude umožniť im študovať na dobrých školách. Dezidera v Amerike aj okradli, počas celých 16 rokov nášho odlúčenia, mi pravidelne posielal peniaze, aby som kúpila vo Veľkej Poľane polia, lúky a lesy a aby tak vyšla naša rodina z chudoby. No nemohla som tak urobiť, pretože z našich detí rástli veľmi múdri a šikovní mladí ľudia, preto som za posielané peniaze dala vyštudovať všetkých sedem detí, len tretí Dezider kvôli psychickým zdravotným problémom Karlovu univerzitu nedokončil. Za americké peniaze som kúpila ne dom v Prešove na ulici Jarkovej, aby som bola bližšie deťom, ktoré sa rozpŕchli do sveta. Vo Veľkej Poľane nik z nich neostal. 

Po návrate z USA sa ma manžel Dezider síce opýtal: „A kde sú tie polia a lesy?“, no ja som jeho peniaze neprehajdákala, práve naopak, bez nich by naše deti nemohli študovať na Karlovej univerzite v Prahe alebo na Univerzite Komenského v Bratislave, ale ani na gymnáziu v Mukačeve. Viem aj to, že sa museli v tej Prahe a v Bratislave riadne obracať, aby mohli doštudovať, každý z nich si musel privyrábať, no všetci boli vynikajúcimi študentmi, preto som so vztýčenou hlavou mohla manželovi povedať, že peniaze som investovala najlepšie ako som len mohla, a to do vzdelania našich detí. 

Keď Dezider v roku 1920 opäť odišiel na druhý koniec sveta, s výchovou detí mi veľmi pomohli moji rodičia. Otec Michal a mama Antónia Kaliňákovi z Vyšného Mirošova si dokonca k sebe zobrali prvé naše tri deti, Michala, Dezidera a Martu, ktorí ukončili ľudovú školu vo Vyšnom Mirošove – otec Michal ako riaditeľ tejto školy – na nich dozeral po celú dobu. Z Vyšného Mirošova odišiel najstarší Michal študovať na 8-ročné ruské (dnes hovoríme skôr rusínske) gymnázium do Mukačeva. 

Môj otec Michal Kaliňák bol k našim deťom, svojím vnukom, prísny, no spravodlivý.  Požadoval napríklad, aby všetky deti všetko zjedli. Najviac s jedením vymýšľala Aňa, naše predposledné dieťa. Keď nechcela niečo zjesť, otec stál nad ňou, kým všetko nezjedla, hoc skoro každé jedlo končilo u Ani plačom. Orest na to občas spomínal. 

Z Veľkej Poľany sme sa teda presťahovali do Vyšného Mirošova a v roku 1923 do Prešova, kde som na Jarkovej ulici, č. 18 kúpila jednopodlažný dom a neskôr som pristavala ešte jedno podlažie, preto bol dom potom dvojpodlažný, no bol aj podpivničený. V suteréne vždy niekto býval a dielňu tam mal bývalý majiteľ domu, ktorý mi predal dom. Bol to obuvník, pán Ščigulinský, a podľa kúpno-predajnej zmluvy mal právo mať v dome dielňu. V dome neskôr bývala i rodina Dulínových, ktorým pridelili byt až neskôr za socializmu z mesta Prešov, no najpamätnejšia bola pani Kováčová s ôsmimi deťmi. Mala ich síce od rôznych mužov, no o deti sa starala, bola to podľa mňa poriadna žena, tak som ju u nás v dome prichýlila na istý čas, aby som jej pomohla dostať sa z jej nelichotivej rodinnej situácie. Čo som mala robiť? Varievala som obedy aj pre nečlenov našej rodiny, pre všetkých, ktorí to potrebovali. 

Pozrite na náš rodostrom, ako sa rozrástla naša rodina: z našich siedmich detí sa piati zosobášili so zaujímavými manželkami a manželmi. Môj druhý syn Dezider zomrel mladý, nestihol sa oženiť a Marta, prvá dcéra, tretie naše dieťa, sa nevydala. Od svojich 19 do 29 rokov som môjmu Deziderovi porodila sedem detí. Ich výchova a starostlivosť o ne sa stali mojím celoživotným naplnením a poslaním. A oni mi to náležite v dospelosti vracali. Stali sa potom po skončení vysokoškolských štúdií mojou pýchou, radosťou – a v mojom zrelom veku, najmä veľkou oporou. Keďže som bola ženou v domácnosti celý život, pomáhali mi deti po Deziderovej smrti aj finančne. Pri každej svojej návšteve mi vždy niektorý či niektorá z nich zastrčili pod obrus v kuchyni peniaze na prežitie. Naša rodina sa rozrástla a moji vnuci a vnučky alebo pravnuci žijú od Prešova, Košíc, Bratislavy až po Viedeň, Prahu, Kodaň či Lausanne. Rozišli sa veru naši potomkovia po Európe. Škoda len, že mojich pravnukov som sa už nedožila.“

********

Vysťahovalectvo Rusínov do Ameriky (najmä do USA) 

Od druhej polovice 19. storočia sa do USA húfne sťahovali za prácou tí najodvážnejší a najpodnikavejší ľudia z Podkarpatska, aj východného Slovenska. Rusíni, rovnako ako Slováci obývali vtedy Horné Uhorsko, ktoré patrilo medzi najbiednejšie oblasti nielen Uhorského kráľovstva, ale celej Habsburskej monarchie.
Nevie sa presne, koľkých Rusínov vyhnala z Uhorska bieda a maďarizačný útlak do USA. Keď tam prichádzali v najväčšej vysťahovaleckej vlne po roku 1870, americké imigračné úrady ich evidovali ako Uhrov, Slovákov, Maďarov, ale aj ako Poliakov, Rusov či Ukrajincov. Odborné odhady hovoria o tom, že v čase vypuknutia prvej svetovej vojny mohlo žiť v USA okolo 200-tisíc podkarpatských Rusínov, čo predstavovalo viac ako tretinu stálych obyvateľov tohto regiónu.

Podobne ako Slováci, ani Rusíni nemali medzi starousadlíkmi i novými prisťahovalcami spočiatku najlepšiu povesť. Brali najhoršiu prácu a neprotestovali ani proti najnižším mzdám, často patrili medzi štrajkokazov. Dostali preto hanlivú prezývku "Hunkies“ ako všetci imigranti z Rakúsko-Uhorska.
Situácia sa zmenila po roku 1890, po veľkých priemyselných haváriách v americkom hutníctve a v baniach, keď aj rusínski a slovenskí prisťahovalci masovo vstupovali do odborov a zapájali sa do nimi organizovaných štrajkov. V protestných akciách za lepšie pracovné podmienky rástlo ich triedne, ale aj národné uvedomenie, pocit sociálnej i etnickej solidarity a spolupatričnosti.

Už sa nezaujímali len o bezprostredné potreby svojej rodiny, o situáciu v materskom podniku alebo v "štátoch“, ale aj o pomery v starej vlasti. Združovali sa okolo farností v miestach bydliska a zakladali si krajanské spolky, ktoré vytvárali väčšie zoskupenia na základe etnického pôvodu.

23. júla 1918 vznikla v Homesteade (dnes súčasť Pittsburghu, štát Pensylvánia) Americká národná rada Uhro-Rusínov (anglicky Uhro-Rusins), združujúca zástupcov viacerých krajanských spolkov a združení ľudí, pochádzajúcich z Podkarpatska. Napríklad Americko-rusínsku národnú obranu, organizáciu s pravoslávnym, do istej miery rusofilským smerovaním. Jej predstaviteľ Nikolaj Pačuta ako prvý prišiel do styku s Masarykom, aby sondoval možnosti včlenenia Podkarpatska do budúcej ČSR.

Napokon sa však výraznejšie presadili spolky a združenia uniatskej, gréckokatolíckej orientácie, ktoré zastupoval Július Gardoš a predovšetkým mladý advokát Gregor (Grigorij) Žatkovič, v tom čase právny zástupca firmy General Motors. Práve jeho poverila Americká národná rada Uhro-Rusínov  vypracovaním memoranda o možnostiach ďalšieho rozvoja Podkarpatska.

Po vzniku Československej republiky dňa 28. 10. 1918 uznala československá vláda takmer o rok neskôr, a to dňa 10. 9. 1919, pripojenie Podkarpatskej Rusi k Československu na základe podpísania saint-germainskej dohody víťaznými mocnosťami a Rakúskom. Rusíni boli treťou najpočetnejšou menšinou v Československu, po Nemcoch a Maďaroch -  najväčšou slovanskou menšinou.

Podkarpatská Rus mala rozlohu vyše 12 000 km2 a takmer 600 000 obyvateľov a predĺžila Československo o 300 kilometrov. Grigorij Žatkovič sa stal prvým gubernátom Podkarpatskej Rusi (od apríla 1920), ale v tejto funkcii vydržal len rok a sklamaný sa vrátil do USA, pretože prezident T. G. Masaryk neplnil sľub o autonómii Podkarpatska. No aj bez autonómie sa Podkarpatsko, podobne ako Slovensko, vďaka štátnemu zväzku s Českom povznieslo, najmä kultúrne, ale aj hospodársky. 

Práve v tom čase odchádza Dezider Dubay s gréckokatolíckymi veriacimi do USA, do Pittsburgu, a strávil tam dlhých 16 rokov. Čo tam zažil a v čom sa tam angažoval, okrem príbehu okradnutia a zasielania dolárov manželke Anne s tým, aby za ne kupovala vo Veľkej Poľane polia, lúky a lesy, mi jeho vnuci či vnučky nevedeli veľa povedať. 

********

Je načase predstaviť sedem detí Anny a Dezidera Dubayových. 

Najstarší bol Michal, ktorý sa narodil  4. 6. 1910 v Hačave pri Rožňave. Anna sa vtedy ešte veľmi hanbila babice, tak ho porodila "pod perinou", ako hovorievala svojim vnukom. Rodičia mali z najstaršieho syna veľkú radosť, veľmi im a potom hlavne matke pomáhal pri výchove ďalších detí. Kým Michal žil s vo Veľkej Poľane, pomáhal v starostlivosti o svojich mladších súrodencov napríklad tak, že rukami škrabal zemiaky, nohou kolísal Oresta v kolíske a občas sa medzitým pozrel do knihy a učil sa. Mama medzitým, napríklad, mohla ušiť všetkým synom košele. Mladší synovia ich donosili po starších bratoch, no mama nebola najlepšia krajčírka. Chlapci tie košele nenosili radi. Mladší preto, že ich museli nosiť po starších bratoch a starší pre ich krivé goliere. No čo iné im ostávalo, veď nebolo peňazí na nové košele pre piatich chlapcov a so šitím košieľ nebolo času sa dlho zaoberať. Aj keď sa zlostili, tak ich to skoro prešlo. Boli to skromné deti, vedeli, že rodičia si nemôžu dovoliť kupovať im všetko oblečenie – do školy či okolo domu. Deti vedeli, že by im kúpili všetko, na čo by si pomysleli (veď ich milovali nadovšetko,  všetkých rovnako), ale nebolo za čo. Tak ich mama naučila svoje obľúbené príslovie: „Приїмай, Іване, як Ті пан Бог дає“. / Pryjimaj Ivane, jak Ti pan Boh daje“. A tým ich upokojila. 

U Michala sa výtvarný talent prejavoval od detstva. Podľa všetkého ho zdedil po dedkovi Michalovi, ale aj po mame Anne. Stále čosi maľoval, kopce okolo Veľkej Poľany, samotnú Veľkú Poľanu, „cer´kov“, domy, aj všetkých doma portrétoval. Keď sa vracal na prázdniny domov z mukačevského gymnázia, hovoril matke o svojej túžbe študovať maľbu v Prahe. Počas gymnaziálnych liet v Mukačeve ako maliar–amatér a samouk bral súkromné hodiny u významného maliara Podkarpatskej realistickej rusínskej maliarskej školy – Samuela Beregija. Jeho tvorivý rozsah bol pomerne široký. Dosiahol pozoruhodné výsledky v krajinomaľbe i v portrétovej tvorbe a početnými ilustráciami prispieval aj do kníh a časopisov. Po mukačevskom gymnáziu sa chcel prihlásiť na Akadémiu výtvarného umenia v Prahe. No bol to najstarší syn a matka mu maľbu študovať nedovolila. Odhovárala ho od štúdia maľby, pretože „život maliara je veľmi ťažký a Ty si veľmi múdry na to, aby si študoval za maliara (maliari aj umierali od hladu), vyber si iný odbor, Michal“ a Michal si vybral na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe odbor zemepis, históriu a knihovníctvo. Po ukončení fakulty chvíľu ostal pracovať v Prahe ako pomocná vedecká sila v Klementíne, v univerzitnej knižnici. Maľovanie ho však nepopustilo a ostalo ako záľuba po celý život, dokonca spočiatku vystavoval s inými rusínskymi umelcami v Prahe (s Deziderom Millym, Evou Bissovou a inými). Michal po návrate z Prahy učil v Prešove na gréckokatolíckom gymnáziu dejepis a zemepis – a práve vtedy sa spoznali vo vlaku s Ester, keď už bol učiteľom na gymnáziu. 

Budúca manželka, Ester Andóková, úplne Michala pobláznila. Tak sa mu zapáčila vo vlaku cestou do Prešova, že si zapamätal jej meno, aj adresu, ktorú mala napísanú na visačke od kufra. A podľa tej visačky ju potom hľadal, aj našiel. Bola učiteľkou, jej mama bola profesionálnou fotografkou v Prahe, robila tablá a zbohatla na tom. Ester Andóková dostala ako veno od svojej rozvedenej matky dom na Hodžovej ulici v Prešove, kde žili Michal a Ester so svojou rodinou, synom Ivanom, druhým vnukom babky Anny, dcérou Annou, jej prvou vnučkou, ktorú pomenovali po babke, a synom Michalom, ktorý zdedil výtvarný talent po otcovi Michalovi, no zomrel mladý, 39-ročný. Žili blízko pri mame a babke Anne, ku ktorej často chodievala hlavne vnučka Anička, keď  vyrástla a potom keď študovala medicínu na UPJŠ v Košiciach. Po škole sa často zastavila u babky Anny, po ktorej dostala meno. 

Z Michala sa stal významný človek v Prešove. V 50. rokoch vstúpil do strany a žil hlavne pre kultúru ako úradník na Krajskom národnom výbore. Bol maliarom, kultúrno-spoločenským dejateľom, pedagógom, redaktorom, publicistom, umelcom a spoluzakladateľom kultúrnych inštitúcií na východnom Slovensku. Po maturite na Štátnom reálnom (rusínskom) gymnáziu v Mukačeve študoval históriu, geografiu a knihovníctvo na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. V 50. rokoch žil pre kultúru, najprv ako vedúci úradník na Povereníctve školstva, vedy a umení v Bratislave, kde bol hlavným školským inšpektorom na Referáte pre ukrajinské školy a neskôr na Krajskom národnom výbore v Prešove ako vedúci Oddelenia školstva a kultúry. Bol aj vedúcim Oddelenia ukrajinskej literatúry v Prešove Slovenského pedagogického vydavateľstva v Bratislave. V povojnovom období aktívne spolupracoval pri zakladaní Ukrajinskej národnej rady Prjašivščiny (1945), Ukrajinského národného divadla v Prešove (1945), Kultúrneho zväzu ukrajinských pracujúcich (1954). Ako pracovník Referátu pre ukrajinské školy v Bratislave napomáhal zriadeniu paralelných tried pre študentov stredných škôl. Bol aj pri zriadení Pedagogickej fakulty v Prešove, pobočky  Slovenskej univerzity v Košiciach, 6 rokov (1955-1961) bol predsedom Krajskej komisie na ochranu pamiatok , ako aj riaditeľom Štátnej vedeckej knižnice, ktorej sa stal v roku 1952 prvým riaditeľom a zotrval na tomto poste 13 rokov. Snažil sa v nej sústrediť cenné kultúrne dedičstvo nielen slovenskej, ale aj ukrajinskej a rusínskej literatúry, kultúry a vedy. S jeho menom je spojené  založenie Galérie výtvarného umenia a Diela v Prešove v roku 1955 a Múzea ukrajinskej kultúry roku 1956, ktoré malo sídliť v Prešove a ktorého riaditeľom sa mal Michal stať, no nakoniec mocní rozhodli o umiestnení tohto múzea vo Svidníku. Michal namaľoval napríklad kubistickú Hlavu Krista v roku 1940 a potom ju venoval tomuto múzeu. 

Za svoje dielo a zásluhy dostal viacero vyznamenaní, napríklad Pamätnú plaketu mesta Prešov v roku 1960 a 1968, Pamätnú medailu SNP v roku 1964 a štátne vyznamenanie „Za zásluhy a výstavbu“ v roku 1964. Po Michalovi Dubayovi ostalo aj celoživotné umelecké dielo.

Podľa slov dcéry Anny sa zlostil sa na to, že na Strednej všeobecno-vzdelávacej škole v Prešove nemali latinčinu, a preto presadil, aby na SVŠ, na ulici Svoj domov, kde jeho dcéra študovala, zaviedli aj latinčinu. Veď pre budúcu lekárku bola latinčina veľmi potrebná. Sám na mukačevskom gymnáziu podľa vysvedčení mal okrem ruského, teda rusínskeho jazyka, aj jazyk veľkoruský, nemecký a latinský. 
Po zriadení Ukrajinského národného divadla v Prešove pripravil viacero divadelných scénických návrhov. Ucelený pohľad na jeho výtvarnú tvorbu v rokoch 1944 – 1969 ukázala súborná výstava v MUK vo Svidníku pod názvom „Михайлo Дубай–Малюнки“ – v roku 1969. Táto výstava mala živý ohlas a kritika ju prijala veľmi priaznivo. Okrem toho vystavoval aj v Medzilaborciach, Snine, Uherskom Brode a inde. Na jeseň v roku 2010 zorganizovala Šarišská galéria v Prešove pod vedením riaditeľky Marty Hrebíčkovej súbornú výstavu z diela Michala Dubaya pod názvom – MICHAL DUBAY {MIL DAY} a následne ju prevzalo Vihorlatské múzeum v Humennom v novembri a decembri 2010. Výstava mala veľký ohlas. 

V jeho maliarskej tvorbe sa dajú vystopovať tri smery z hľadiska námetov i výtvarného spracovania – kubistické obdobie 1925–1940, realistické obdobie v rokoch 1940–1960 a idealizujúce obdobie od roku 1960 do konca jeho života. Jeho nesporný talent bol ovplyvnený vnútornými a vonkajšími tvorivými podnetmi (roky štúdia, svetová vojna, povojnové obdobie, Vysoké Tatry a Kriváň, na ktorý sa díval z rodinnej chaty v Podbanskom). Vytvoril stovky olejomalieb, tisíce akvarelov, zobrazujúcich prevažne krajinu. V začiatkoch tvorby sa venoval aj grafike a perokresbe,  kresbe ceruzou, uhľom a pastelom v tzv. kubistickom štýle. Ani na sklonku života neopadával jeho záujem o výtvarnú tvorbu, experimentuje s technikou hrubozrnného podkladu, na ktorý potom nanášal farby. Používal charakteristické farebné riešenie, kontrast teplých a studených tónov a svetelných efektov. Farby sú neobyčajne ostré a žiarivé. Tvoril charakteristické panorámy krajín so zjednodušenými guľovitými  tvarmi stromov a kontrast zeleno–červených tónov v pozadí. Rukopis zostal stále  originálny a typický pre celú jeho tvorbu – v tejto tvorivej dobe vznikol cyklus tzv. „idealizovaných krajín“, ako sám nazýval oleje s červenou alebo zelenou oblohou so stromami a kríkmi v "guľovej" podobe. Pre Michala Dubaya bolo typické, že s obľubou zobrazoval prenikavú žiaru slnka cez koruny stromov a ich vetiev pri východe alebo západe slnka. Svetelná žiara je vsadená do perspektívy krajiny, zachycujúca podmanivú  atmosféru onej  chvíle až baladický tón krajín. Tento spôsob maľby je vcelku charakteristický pre jeho tvorbu a objavuje sa v priebehu rôznych  časových etáp i rôznych  techník.

Dezider, druhý syn Anny a Dezider, pomenovaný po otcovi, sa narodil 5. 9. 1911 v Hačave. Aj on študoval na mukačevskom rusínskom reálnom gymnáziu, a potom odišiel za Michalom do Prahy.  Vybral si Právnickú fakultu Karlovej univerzity, popri štúdiu hral zároveň aj futbal. Bol to veľký športový talent. Aj vo Veľkej Poľane, aj vo Vyšnom Mirošove stále behal za loptou, ktorú mu mama ušila najprv z handier a potom mu kúpila riadnu loptu. Vyrástol z neho krásny chlapec, podľa slov Anny ich najkrajší syn, s kučeravými vlasmi a výraznými modrými očami. No pri jednom zápase utrpel úraz hlavy a odvtedy mával epileptické záchvaty. Školu preto nedokončil a žil do svojej skorej smrti s matkou v Prešove. Po návrate do Prešova veľmi skoro zomrel v máji roku 1956 ako slobodný, 45-ročný. 

Marta, tretie dieťa a prvá dcéra Anny a Dezidera, sa narodila 4. 2. 1913 vo Vyšnom Mirošove u starých rodičov Kaliňákových, kým sa rodina nepresťahovala z Hačavy do Veľkej Poľany pri poľských hraniciach, kam Dezidera poverený biskup Rusnák poslal slúžiť po Hačave. Marta ostala slobodná. Skončila ruštinu a nemčinu na Pedagogickej fakulte Karlovej univerzity. Odišla do Prahy za Michalom a Deziderom a za nimi odišiel aj štvrtý brat Pavel. Po skončení fakulty učila Marta v Ružomberku, neskôr v Banskej Štiavnici na gymnáziu – ruštinu a nemčinu. Neskôr sa vrátila na východné Slovensko, z Banskej Štiavnice do Medzilaboriec, kam ju v podstate presunuli za trest, pretože sa nikdy nevzdala svojej viery a chodila do kostola aj ako učiteľka. Z Medzilaboriec ju presunuli do Humenného v roku 1954, potom do Sabinova a nakoniec do Prešova, kde bývala spolu so mamou v dome na Jarkovej ulici a tam sa o ňu starala v neskoršom veku, ale starala sa aj o Igora Kalinovského, svojho synovca, prvého syna sestry Ani a prvého vnuka babky Anny. Nakoniec sa Marta s mamou presťahovali do veľkého 5-izobého bytu na Bajkalskej ulici, na Sídliko III v Prešove, lebo dom na Jarkovej v roku 1975 predali. Pre ne dve už bol drahý na údržbu. V byte na Bajkalskej žili spolu do roku 1977, kedy ho predali a kúpili si dvojizbový byt. Spolu s Martou sa o mamu a babku Annu starala aj nevesta Slávka, Igorova manželka. 

Marta bola ako druhá Igorova mama, starala sa nielen o Igora, ale aj o jeho deti. Marta sa nevydala, no vo svojej rodine nezostala sama. Zomrela 21. 1. 1995 ako 82-ročná. 

Pavel, štvrté dieťa Anny a Dezidera, sa narodil  9. 11. 1914 vo Veľkej Poľane v okrese Snina. Skončil Právnickú fakultu Karlovej univerzity v Prahe, kde sa na tancovačke sa zoznámil s Lise (všetci v rodine Dubayových ju volali Líza) Perelet, dcérou významného švajčiarskeho maliara. Z Československa odišla roku 1948 po komunistickom prevrate, keď po ňu a dcéru Dianu prišli rodičia zo Švajčiarska. Líza sa priatelila s grófkou, majiteľkou kaštieľa v  Strážkach, ktorá bola mecenáškou maliara Mednyanszkého. Obidve chodili na tú istú dievčenskú školu vo Švajčiarsku. Keď Lízini rodičia, prišli za dcérou do Československa a vzali ju naspäť do Švajčiarska, Pavel ostal na Slovensku aj so synom Peťom alebo Pierreom, ktorý sa narodil v roku 1942. Peťa bol druhý vnuk babky Anny. Pavel, tretí syn a štvrté dieťa manželov Dubayových, pracoval ako právnik v Kežmarku, potom si začal vybavovať odchod do Švajčiarska, kde väčšinu svojej profesionálnej kariéry pracoval ako vo firme Nestlé, čím sa hrdil pred svojou mamou. Tá bola naňho tiež pyšná a rozdávala sladkosti z jeho balíkov, ktoré jej často posielal do Prešova. Po roku 1948 si Pavel musel veľmi zdĺhavo vybavovať svoj odchod za manželkou Lízou, najprv tam odišiel jeho syn Peťa, skoro už 10-ročný, a až potom sa mu podarilo vybaviť odchod aj jemu samému. 

Keď sa Pavel prišiel so všetkými v Prešove rozlúčiť, bola u mamy Anny vnučka Máša, Lackova prvá dcéra. A Pavel ju nútil jesť ovsenú kašu, ktorú ona odmietala, no on jej hovoril: „Zjedz to, lebo jedlo, to je modlitba.“ Toto ho naučil dedko Michal Kaliňák. Jeho odchod nebol pre rodinu Dubayových jednoduchý. Michal, najstarší brat a syn, ako komunista  a známy človek v Prešove, si písal do svojho životopisu – mám jedného brata vo Švajčiarsku, no neudržiavam s ním kontakty. No mama sa nemala prečo báť režimu. Pavel jej veľmi chýbal. Často mu preto písavala listy do Švajčiarska a od neho tiež často dostávala listy aj balíky, v ktorých jej onikal. Všetci ostatní členovia rodiny chodili za mamou, aby sa niečo dozvedeli o Pavlovi. Pavel sa veľmi dobre vo Švajčiarsku zapísal. Dlhé roky pracoval vo firme Nestlé v Lausanne. Pavel domov mame posielal balíčky, v ktorých bývali aj výrobky Nestlé, také vzácne pre všetky deti na Slovensku, teda aj vnukov a vnučky babky Anny. Tieto balíčky od Pavla všetkým robili veľkú radosť a tešili sa na ne. Po revolúcii občas prišiel na Slovensko osobne, alebo sa za ním do Švajčiarska vybrala aj mama s dcérou Annou či brat Orest. Pavel Dubay zomrel 11. 8. 2009 ako 95-ročný. 

Líza pochádzala z bohatej lausannskej výtvarníckej rodiny, jej otec bol významný švajčiarsky maliar, preto Pavlov a Lízin syn Peťa, ktorého tam volali  Pierre, zdedil výtvarný talent z oboch strán svojich rodičov, po babke Anne Dubayovej, aj starom otcovi Perelet. Pierre, okrem svojho výtvarného talentu, zdedil aj dobrodružnú povahu, pretože ako jeden z prvých na svete zorganizoval cestu okolo sveta. Teraz žije striedavo vo Francúzsku a vo Švajčiarsku. 

Ladislav, štvrtý syn Dezidera a Anny a ich piate dieťa, sa narodil 31. 3. 1916 vo Veľkej Poľane a od detstva mal poškodené pravé oko, pretože prekonal obrnu oka. Doma ho volali po rusínsky Vas´ka, Vasiľ, Slováci ho volali Lacko (z maďarského – László – Vasiľ). Vysokoškolské štúdiá ukončil na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde poberal vojenské štipendium (chlapci sa snažili pomôcť mame finančne už počas VS štúdia). V roku 1942 nastúpil do slovenskej armády, slúžil v tých slovenských jednotkách, ktoré sa nenechali odzbrojiť a išli na pomoc povstalcom. V zime v lese medzi partizánmi dostal zápal kostnej drene na pravej nohe, ako aj vysoké teploty. Došiel do Bratislavy do nemocnice, tam spoznal Tatjanu Rastriginu, dcéru ruských emigrantov, ktorá sa narodila pri úteku rodičov zo sovietskeho Ruska v gréckych vodách na parníku Harald plávajúcom zo Sevastopoľa do Janova. Rodičia Tatjany - Rastriginovci, patrili k ruskej šľachte, mali ukončené VŠ štúdium už v Rusku, no keď prišli do Čiech, tak opäť študovali na Karlovej univerzite v Prahe, otec stavebnú fakultu a mama prírodné vedy. 

Ladislav sa s Tatjanou zosobášili v roku 1944. V rokoch 1946, 1947 a 1949 sa im narodili tri deti, Máša, Pavel a Táňa. Aj tieto vnúčence z Košíc, kde žili, zvykli zájsť dosť často do Prešova na Jarkovú ulicu, za babkou a tetou Martou. Tatjana Dubayová, Ladislavova manželka, vyštudovala na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove trojodbor: ruštinu, nemčinu a slovenčinu a celý profesionálny život tieto jazyky potom aj učila. Vnučka Máša vyštudovala etnografiu, vnuk Pavel skončil medicínu na Lekárskej fakulte Univerzite Komenskho v Bratislave  a podľa  slov svojej babky bol najlepším lekárom, ktorého popri synovi Lackovi jediného uznávala. Inak, ak prišla od lekárov s receptom v ruke, odhodila ho do koša. Jej najlepšou medicínou bol acylpirín a pohárik ostrého. 

Tatjana, Lackova (Vas´kova) žena, pred deťmi, teda pred Mášou, Táňou a Pavlom, spomínala, že mama Anna občas hovorila o svojich synoch ako o chlapcoch Dubayových a že sú zbytočne krásni, najmä, že majú zbytočne krásne nohy. No faktom je, že v rodine Dubayových, pod ráznou taktovkou mamy a babky Anny sa mali  všetci veľmi radi, pretože  všetkých sedem detí bolo pre Annu po celý život tým najväčším bohatstvom a aj oni mali veľmi radi svoju  mamu, ktorá ich s dedkom Michalom vychovala k skromnosti a múdrosti. Často celá rodina, ktorá bývala v Prešove a v Košiciach, ale aj v Bratislave, chodila do domu na Jarkovej ulici v Prešove a babka Anna ich hostila, čím len mohla. No deti jej veľmi pomáhali, ako bolo uvedené vyššie, finančne a posielali alebo prinášali jej  peniaze na chod domácnosti v dome na Jarkovej ulici v Prešove. Anna nikdy nikde nepracovala, celý život sa starala o domácnosť, o svojich sedem detí a potom čiastočne aj o ich deti, vnukov a vnučky, a tak jej dôchodok bol veľmi nízky, preto jej ich peňažné dary veľmi pomáhali. Dávali ich pod tkaný obrus na kuchynskom stole, všimli si to aj ich deti, Annini vnuci a vnučky. Orest posielal mame peniaze poštou alebo ju obdaroval, keď prišiel za mamou do Prešova – sám alebo s celou svojou bratislavskou rodinou, manželkou a dvoma synmi, Jurkom a Orestíkom. Mame  pomáhal hlavne po Lackovej smrti, keď jej nosil z Bratislavy farby. Aby maľovala – a ona maľovala. Po kom Annini synovia, aj vnuci a vnučky zdedili výtvarný talent? Po babke Anne či dedkovi Michalovi? Deti vedeli, že mama ich peniaze často aj rozdávala chudobnejším od nej. Raz si musela vypýtať od synov viac peňazí. Bolo to v 50. rokoch. Keď sa jej opýtali, na čo jej budú, povedala popravde, že pre gréckokatolíckych kňazov, ktorí boli v tom čase, po Prešovskom sobore 27. 4. 1950, prenasledovaní, perzekvovaní a bez akéhokoľvek príjmu. Dezider Dubay starší sa toho už nedožil, no mnoho jeho súputnikov či spolužiakov áno. Anna im aspoň trochu chcela pomôcť. 

*******
Akcia P  alebo Prešovský sobor je označenie pre štátnou mocou ľudovodemokratického Československa zinscenované zhromaždenie (sobor–zhromaždenie), pri ktorom bolo deklarované, že gréckokatolícka cirkev v Československu je rozpustená a jej duchovní spolu s veriacimi sa (automaticky) stávajú veriacimi pravoslávnej cirkvi. Odohralo sa 28. apríla 1950 v Prešove a bolo súčasťou ťaženia vtedajšej štátnej moci proti katolíckej cirkvi, ktorej je gréckokatolícka cirkev súčasťou.

Malý sobor, Vyšné Ružbachy 24. apríl 1950
Akýmsi predstupňom "Prešovského soboru" bol tzv. Malý sobor, konaný 24. apríla 1950 vo Vyšných Ružbachoch. Úlohou tohto soboru bolo získanie skupiny gréckokatolíkov, ktorí by boli ochotní pracovať na pravoslavizácii gréckokatolíckej cirkvi. Sama pravoslávna cirkev sa na týchto rokovaniach zatiaľ ešte neexponovala. Dokumenty, deklarujúce zjednotenie gréckokatolíkov s pravoslávnymi boli dopredu pripravené, ale na tomto zhromaždení gréckokatolícke duchovenstvo požiadavku pravoslavizácie odmietlo a nedalo sa predpokladať, že veriaci by – na rozdiel od svojich kňazov – pravoslávie prijali. "Malý sobor" teda skončil fiaskom.

Prešov, 28. apríl 1950
Štyri dni po fiasku vo Vyšných Ružbachoch sa zišiel sobor v Prešove. Zúčastnilo sa ho 820 delegátov (z ktorých len minimum bolo gréckokatolíkmi) a 100 kňazov, rôzne pramene ale uvádzajú rôzne čísla. Cieľ soboru bol rovnaký – prijatie uznesenia, na základe ktorého by došlo k pravoslavizácii grécko-katolíckej cirkvi. Text manifestu, prezentovaného na sobore, bol namierený v podstate proti katolíckej cirkvi ako celku, nie iba proti gréckokatolíkom. Užhorodská únia bola vyhlásená za zrušenú. Bol to typický stalinistický krok. 

Rozporuplnosť soboru
• Celý sobor nebol z hľadiska katolíckeho cirkevného práva legitímny, pretože k jeho zvolaniu došlo z iniciatívy štátu a zvolanie riadneho soboru je iba v kompetencii miestnych biskupov. Nikto iný nemá právo sobor zvolávať. Preto sa možno stretnúť s označením lžisobor.

• Panuje zmätok v počte delegátov soboru – uvádza sa 820 delegátov a 100 kňazov, oproti tomu Václav Vaško vo svojej knihe Neumlčaná udáva údaj 720 delegátov, z toho 40 kňazov, z ktorých len 12 vraj pravoslavizáciu podporovalo.

• O dobrovoľnosti prijatia pravoslávia možno pochybovať, pretože väčšina duchovenstva bola na sobor vylákaná pod hrozbou zatknutia, mnoho ďalších delegátov nemalo s gréckokatolíckou cirkvou nič spoločné.
Následky soboru

Vláda vzala uznesenie "soboru" na vedomie 28. mája 1950. Avšak už predtým, bezprostredne po ukončení rokovaní, začali pravoslávni preberať cerkvi a fary gréckokatolíckej cirkvi, nezriedka za pomoci príslušníkov Verejnej bezpečnosti. Gréckokatolíci boli de facto postavení mimo zákona, bohoslovci z kňazského seminára boli poslaní do PTP (pomocných technických práporov, v podstate, nútených pracovných táborov). Vo farnostiach dochádzalo k násilnostiam, pretože gréckokatolíci odmietali vydať chrámy a fary pravoslávnym. 

Postavenie gréckokatolíckych kňazov bolo po Prešovskom sobore a po internovaní gréckokatolíckeho prešovského biskupa Pavla Petra Gojdiča, aj jeho pomocného biskupa  Vasiľa Hopku, v leopoldovskej väznici, veľmi ťažké. Preto pani Anna Dubayová, podľa všetkého považovala za svoju povinnosť, ako vdova po gréckokatolíckom kňazovi, pomáhať tým, ktorí sa ocitli v 50. rokoch 20. storočia v Československu na okraji spoločnosti, často bez akéhokoľvek príjmu. 

Širší kontext a paralely
Realizácia tzv. Prešovského soboru bola inšpirovaná podobnými stalinistickými akciami v celom vtedajšom sovietskom bloku: likvidáciou Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi pseudosoborom zinscenovaným NKVD a sovietskymi komunistami 8. – 10. marca 1946 vo Ľvove (majetok bol odovzdaný ruskej pravoslávnej cirkvi, veriaci vyhlásení za pravoslávnych), likvidáciou rumunskej gréckokatolíckej cirkvi v roku 1948, ktorú pripravila a uskutočnila rumunská tajná polícia a rumunskí komunisti (majetok bol odovzdaný rumunskej pravoslávnej cirkvi, veriaci vyhlásení za pravoslávnych), likvidáciou gréckokatolíckej cirkvi v Mukačevskom biskupstve konanou 28. augusta 1949 (majetok bol odovzdaný ruskej pravoslávnej cirkvi, veriaci vyhlásení za pravoslávnych).

Slovenská štátna moc na čele s komunistami a ŠtB postupovali podľa viac-menej hotového scenára vypracovaného ústredím Komunistickej strany Sovietskeho zväzu.

*******

Pokračujme v rozprávaní vnukov a vnučiek Anny a Dezidera  Dubayových. Anna, ich babka,  mala bolestivé kosti pri palcoch na nohách. Pavel, vnuk, Lackov syn, jej povedal, že sa to odborne nazýva – haluxy. No azda by si ich nechodila liečiť k lekárom! Vyriešila svoj bolestivý problém s nohami jednoducho: nosila kožené topánky, v ktorých si jednoducho vyrezala otvory na tie bolestivé výrastky a bolo... Stále hovorievala: „Poznám len dvoch ozajstných lekárov, a to svojho syna Vas´ku a jeho syna Pavla, lebo „sú len dve choroby - od pŕs dole – vetry, od pŕs hore – chrípka. Mojou každodennou medicínou bola polka acylpirínu a kávová lyžička borovičky. Keď mi môj všeobecný lekár predpisoval rôzne recepty na moje choroby, tak som si ich len odkladala do škatule či odhadzovala do koša a nikdy som si na ich základe nevybrala lieky z lekárne.“ 

Ešte počas II. svetovej vojny Vas´ka nastúpil na Mikrobiologický ústav na Univerzity Komenského v Bratislave. V roku 1948 sa otvorila Lekárka fakulta UPJŠ v Košiciach, na ktorej Lacko založil Ústav mikrobiológie. Pavel, Vas´kov syn, sa narodil v dome, na ulici Jarkovej v Prešove, pretože Lacko bol na stáži vo Švajčiarsku, a tak sa nevesta Tatjana nasťahovala k svokre Anne do Prešova, chvíľu s ňou pobudla a keď sa Lacko vrátil zo Švajčiarska, nasťahovali sa do Košíc, pretože vtedy už pôsobil na LF UPJŠ v Košiciach. 

V roku 1968 sa Vas´ka / Lacko stal na jedno volebné obdobie dekanom LF UPJŠ v Košiciach a práve vtedy promovala vnučka Anny, Michalova dcéra Anka, tak jej strýko Lacko odovzdával do rúk diplom lekárky všeobecného lekárstva. Lacko bol prvým dekanom LF UPJŠ za socializmu, ktorý bol volený Akademickým senátom LF UPJŠ – od roku 1968 do roku 1971. Potom, počas normalizácie, boli opäť dekani fakúlt menovaní (a až po revolúcii v roku 1989 boli opäť volení akademickými senátmi fakúlt – poznámka Ľ.K).

Ladislav Dubay na LF UPJŠ v Košiciach počas pohnutého roku 1968, kedy boli na fakultách štrajky, zastupoval aj rektora UPJŠ, ktorý nevedno na chvíľu kam zmizol. Potom, počas normalizačných čistiek, Vas´ka musel podpísať, že „brzdil revolučný vývoj“, na základe čoho ho odvolali z funkcie dekana LF UPJŠ v roku 1971, ešte pred uplynutím jeho volebného obdobia. Svojho syna Lacka, rovnako ako ostatných šesť detí, Anna bezhranične milovala. A oni jej lásku k nim oplácali naspäť. Lacko si do svojho životopisu bežne písal: Moja zlatá mama: Anna Dubayová. 

Ladislav Dubay zomrel náhle 2. mája 1978 ako 62-ročný. Manželka Tatjana išla oznámiť vedeniu LF UPJŠ, kde bol v rokoch 1968 – 1971 dekanom, že manžel zomrel, no vedenie fakulty rozhodlo nevyvesiť ani čiernu zástavu, aby nenarušili májovú výzdobu na fakulte. Mama Anna si po jeho náhlej smrti zlomila nohu, takže nemohla ísť na svadbu vnučky Darinky. A Darinka, mladšia dcéra Ani, počas štúdia na Pedagogickej fakulte UPJŠ často k babke zabehla. Keď mala počas vyučovania pauzu, veď to nemala z fakulty na Jarkovu ulicu vôbec ďaleko, pribehla, aby sa najedla, aj sa s babkou a tetou Martou porozprávali... Po Lackovej smrti bolo Anne veľmi ťažko, cítila sa veľmi slabá. Za jej života zomreli dvaja synovia, život z nej nebadane odchádzal, už to nebola tá energická žena, ktorá riadila svoju domácnosť. Orest jej po Lackovom pohrebe priniesol farby, aby mama maľovala a prekonala smútok za Vas´kom. No Anna zomrela necelý rok po jeho smrti, 15. 4. 1979, keď si zlomila nohu, nemohla chodiť a zomrela na zápal pľúc. Ladislav mal civilný pohreb, pretože vedenie LF UPJŠ nedovolilo nič náboženské na pohrebe  bývalého dekana.  

Aňa sa narodila ako šieste dieťa 11. 2. 1918 vo Veľkej Poľane, v okrese Snina a žila do roku 1981 (zomrela teda len dva roky po smrti svojej mamy Anny). Začala študovať na Karlovej univerzite v roku 1936, študovala tam do roku 1939 a keď sa v tom roku zatvorili české vysoké školy po nastolení Protektorátu Čiech a Moravy, odišla študovať na Filozofickú fakultu UK v Bratislave, odbor slovenský a ruský jazyk a telesná výchova. 

V Bratislave sa zoznámila s Igorom Kalinovským, ruským emigrantom, zosobášili sa a v roku 1941 sa im v Banskej Štiavnici u sestry Marty, ktorá vtedy žila a pracovala v Banskej Štiavnici ako učiteľka nemčiny a ruštiny na gymnáziu, narodil syn Igorko, prvý vnuk babky Anny. Igora, Aninho syna, ešte pokrstil dedko Dezider v roku 1941, ktorý potom zomrel v roku 1945. Z Igorka Kalinovského sa stal učiteľ a tréner hádzanej v Prešove. Igor Kalinovský starší, Anin prvý manžel, utekal pred frontom, pred červenými, lebo bol ruským emigrantom. Emigroval cez Rakúsko do USA, písal Ani listy, aby prišla za ním, no mama jej skryla pas, aby nemohla za ním do Rakúska vycestovať. Igor, jeho syn, videl svojho otca prvýkrát – až po revolúcii v roku 1992 ako dospelý muž (pozn. autorky textu). Aňa po návrate do Prešova spočiatku pracovala na KNV, kde pracoval aj jej najstarší brat Michal a potom učila vyštudované odbory na ruskom gymnáziu v Prešove, neskôr na strednej pedagogickej škole, kde spoznala Emila Končeka ako ženatého kolegu, ktorý so svojou prvou manželkou nemal deti. Emil Konček spoznal Aňu ako Kalinovskú, no začali spolu chodiť, preto ju vyhodili zo strednej pedagogickej školy. Odišla učiť do Medzilaboriec, kde bývala s malým Igorkom v garáži. Do Medzilaboriec odišla v roku 1952 za Martou, ktorá tam vtedy tiež učila. Potom sa Aňa vybrala s Igorom, svojim prvým synom a Ľubkou, Emilovou dcérou, v brušku do Bratislavy za Orestom, s ktorým si veľmi dobre rozumela od útleho detstva. Hana, Orestova manželka, si chcela Ľubku osvojiť, s čím ale Aňa nesúhlasila. Chvíľu bývala Aňa u Oresta v Bratislave, Ľubku porodila v Podbrezovej, kde mali známeho gynekológa a po pôrode sa vrátila do Medzilaboriec, kde pracovala na internáte. 

V roku 1954 – po rozvodoch – sa Aňa a Emil zosobášili, Ľubka vtedy mala 1,5 roka. Potom sa vrátili do Prešova, kde Aňa učila slovenčinu, ruštinu i telesnú výchovu na ZŠ na ul. Mudroňovej až do dôchodku. Aňa s Emilom bývali v Prešove vo svojom dome na ulici Sabinovskej, kde sa im narodili ďalšie dve deti, Darinka a Eugen, ktorého všetci volali Žeňa. Z Ľubky sa stala docentka psychológie, Darinka je učiteľka a Žeňa (Eugen) bol farmaceut a veterinár. Kvôli výstavbe panelákov na Sabinovskej, ich dom zbúrali a na výmenu dostali byty na Sídlisku III. 

Po sobáši Ani s Emilom žil Igor Kalinovský s babkou a tetou Martou v dome na Jarkovej ulici až do svojej svadby. Marta, jeho krstná, sa oňho starala ako o vlastného syna. Igor potom študoval na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove, odbor matematika a telesná výchova. Okrem učenia bol Igor v Prešove aj známym trénerom hádzanej. Keď sa po svadbe s manželkou Slávkou presťahovali do svojho bytu, tak babku, aj tetu Martu aj so svojimi deťmi pravidelne navštevovali vo štvrtky, kedy k nim chodievali na spoločné obedy. Marta sa starala aj o Igorove deti, keď to Igor a Slávka potrebovali. 
Aňa, druhá dcéra Anny a Dezidera Dubayových zomrela 26. 1. 1981 v Prešove, dva roky po smrti svojej mamy. 

Orest, najmladšie, siedme dieťa Anny a Dezidera, sa narodil 15. 8. 2019 vo Veľkej Poľane, dnes v okrese Snina, keď rok po jeho narodení odišiel otec Dezider do ďalekých USA. Otec Dezider sa snažil a posielal rodine pravidelne odtiaľ peniaze. No Anna za ne nekupovala ani polia, lúky či lesy, keď videla, akí múdri ľudia rastú z ich detí. Deti vďaka americkým peniazom, ale aj vďaka svojej húževnatosti ukončili osemročné rusínske mukačevské gymnázium a neskôr Karlovu univerzitu v Prahe alebo Univerzitu Komenského v Bratislave. Bola by veľká škoda nepodporiť talent všetkých siedmich detí. Z Oresta sa stal uznávaný grafik na Slovensku a bol mu udelený najprv titul zaslúžilý a potom národný umelec ČSSR. Veľa ocenení dostával celý život. 

V tom istom čase, kedy bol Ladislav dekanom LF UPJŠ v Košiciach, bol najmladší brat Orest, rektorom Vysokej školy výtvarného umenia v Bratislave, a to počas uvoľnenia Pražskej jari, teda v rokoch 1968 až 1971. Bol prvým  rektorom voleným Akademickým senátom Vysokej školy výtvarného umenia. 
Po úspešnom štúdiu na Štátnom reálnom (rusínskom) gymnáziu v Mukačeve, ktoré ukončil v roku 1939 a po tamojších politických nepokojoch, po násilnom pripojení Podkarpatskej Rusi k horthyovskému Maďarsku, odišiel Orest Dubay z Mukačeva do Prešova a neskôr do Bratislavy. V Bratislave študoval  kartografiu a kreslenie na Slovenskej technickej univerzite. 

Orest Dubay od mladosti rád kreslil, jeho  vzorom bol najstarší brat Michal. Jeho umelecké sklony v Bratislave podporovali aj jeho priatelia, začínajúci výtvarníci Ladislav Guderna, Jozef Šturdík a ďalší. Aj preto sa  zapísal na Oddelenie kreslenia a maľovania Slovenskej vysokej školy technickej (SVŠT) v Bratislave. Študoval v období 1939-1943 v ateliéroch Martina Benku, Maximiliána Schurmanna, pod vedením Jána Mudrocha. V rokoch 1945–1948 realizoval desiatky grafických listov. Jeho grafickú tvorbu a kresby si všimol aj Koloman Sokol, ktorý v roku 1948 prijal Oresta Dubaya za asistenta na Katedru výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (PdF UK). V rokoch 1949 bol Orest Dubay jedným zo zakladajúcich členov novovzniknutej Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave (VŠVU), kde dosiahol najvyššie vedecko-pedagogické hodnosti (akademický titul profesora). Bol členom Spolku umelcov a priateľov grafiky, Skupiny výtvarníkov 29. augusta,  Klubu grafikov a ďalších spolkov. Orest Dubay ako výtvarný pedagóg vychoval mnoho významných umelcov. Bol vymenovaný za čestného člena Accademia Fiorentina delle arti (1964) a čestným členom Accademia internazionale Tommaso Campanella (1972) v Ríme.

60. roky sú charakteristické jeho nahliadnutím do vlastnej ranej tvorby – striedanie plôch a línií. Usiluje sa o väčšiu celistvosť, hľadá čistejšie podoby v grafickom vyjadrení. Fascinujú ho nové smery –izmy vo výtvarnom umení 20. storočia. Inšpiruje ho umenie op–artu a kynetické umenie, samotný Viktor Vasarely (1906–1997), a tak začína spájať poéziu s geometriou, a to rytmickým zoraďovaním línii a plôch. Racionálnosť, konštruktivizmus, geometrické tvary kombinuje jemu vlastnou poetikou a zásadami optického vnímania – symbolické krajiny, nekonečné priestory, ktorými upozorňuje na nebezpečenstvo vojny. Reálnu prírodu nahrádza a znázorňuje strohými geometrickými obrázkami vytvorenými z priamok v perspektívnom radení a tiež prírodné i figurálne motívy. 

80. roky v jeho grafickej tvorbe sú mimoriadne aktívne. Tematicky sa vracia k začiatkom svojej tvorby, k svojmu detstvu. Orest je autorom stoviek grafík (vyše 800 daroval Vihorlatskému múzeu v Humennom), ale aj monumentálno–dekoratívnych diel – veľkoplošných reliéfov, ktoré zdobia Technickú univerzitu v Bratislave alebo jednu budovu v Medzilaborciach. Vytvoril aj cyklus piatich reliéfnych tapisérií pre Bratislavský hrad, ktoré zdobia reprezentačné priestory Bratislavského hradu. Mal desiatky výstav,  na Slovensku – od Bratislavy po Humenné, a vo svete – od Japonska po Paríž. Jeho význam presiahol slovenské hranice a stal sa z neho svetovo uznávaný grafik. 

Oresta už mama Anna neodhovárala a nepresviedčala ho, aby neštudoval niečo také efemérne ako je kresliarstvo a maľba, pretože sama tiež rada maľovala. Po odchode detí z domu maľovala a potom, keď zomrel jej milovaný Vas´ka, Orest jej nosil farby do Prešova – a maľovaním zaháňala svoj veľký smútok. 
 
Všetkých svojich sedem detí milovala a bola na nich nesmierne hrdá. Milovala aj svojich vnukov a vnučky. No pre poriadok v rodine jej deti onikali, ešte aj najstarší vnuci jej onikali, no potom to už bolo akési starosvetské, tak mladším vnukom povedala, aby jej tykali. Strýkom a tetám, Anniným deťom, všetci vnuci a všetky vnučky, ich synovcovia a netere, vykali. 

Orest študoval tiež najprv na mukačevskom Reálnom ruskom, teda rusínskom  gymnáziu (vyučovacím jazykom na tom gymnáziu bol rusínsky jazyk) Na mukačevskom gymnáziu sa naučil po rusky, maďarsky a nemecky. Na mukačevskom gymnáziu sa z neho stal pacifista. Končil gymnázium v roku 1939, keď sa po mníchovskom diktáte rozpadlo Československo. Učili tam aj českí profesori a vyzývali študentov, aby bránili Československo. Keď na to prišli Maďari, ktorí v roku 1939 anektovali Podkarpatskú Rus, teda aj Mukačevo, a našli u študentov zbrane, bez milosti niektorých Orestových konškolákov zastrelili. Tento krutý zážitok ešte pred začiatkom druhej svetovej vojny  sa tak hlboko vryl do Orestovej pamäti, že do konca svojho života bol proti akémukoľvek zabíjaniu a proti vojne. Orest už nemohol ísť študovať do Prahy, kde nacisti v roku 1939 zavreli české vysoké školy, preto od roku 1939 študoval na SVŠT v Bratislave. Na štúdium si zarábal pri výstavbe električkového tunela pod bratislavským hradom. Dezider, otec, sa už v tom čase, v roku 1936, vrátil z Ameriky po 16 rokoch, no nemohol s rodinou zotrvať v Prešove. Biskup Pavel Peter Gojdič ho poslal slúžiť do rôznych obcí východného Slovenska. Najprv, v rokoch 1937–1940, slúžil v Šarišskom Čiernom, potom v Dubovej, v dnešnom okrese Svidník, v Kremnej, v okrese Stará Ľubovňa, v Drienici, v okrese Sabinov a do roku 1945 Spišskej Sobote, kde v tom roku zomrel preto, lebo si zaťal do nohy pri štiepení dreva a ako cukrovkár nedostal svoju dávku inzulínu včas. Z Ameriky sa vrátil ako cukrovkár. 

Najmladšie deti, Orest s Aňou dovtedy otca skoro vôbec nepoznali. Rok alebo dva roky po ich narodení Dezider odišiel s rusínskymi vysťahovalcami do Pittsburgu a keď sa po 16 rokoch vrátil, Orest už študoval na 8-ročnom reálnom ruskom gymnáziu v Mukačeve a Aňa v Prešove, pričom Dezider do Prešova prichádzal zriedka. Anna, jeho manželka, si už zvykla na svoj dom v Prešove, preto nenasledovala Dezidera po jeho návrate na pridelené farnosti. Orest však za otcom Deziderom po jeho návrate dochádzal na jeho fary, keď prišiel z Mukačeva domov. Obaja boli pacifisti a nebáli sa nacistov. Dezider dával Orestovi prázdne tlačivá na krstné listy, ten  ich rozdával gréckokatolíckym kňazom, aby pomohli Židom, ak to bude možné. 
Orest si bol najbližší so sestrou Aňou, ktorá sa narodila niečo vyše roka pred ním, ale namiesto otca mu celé roky slúžil ako veľký vzor najstarší brat Michal. Michal Oresta mnohému naučil, hlavne z maľovania a Orest si za to Michala veľmi vážil, bol preňho aj výtvarným vzorom. 

Vo voľnom čase Orest rád hrával šachy a mal rád hudbu. Hlavne cirkevnoslovanské zborové spevy. Hral na husle, jeho starší syn Juraj, hral na klavír.  Aj pohreb mal cirkevnej slovančine.  
Orest starší zomrel 2. 10. 2005 ako 86-ročný. Je pochovaný na cintoríne v Slávičom údolí v Bratislave. Svojmu pôvodu ostal trvalo verný – vždy sa hlásil k Rusínom, so svojimi rodičmi, aj súrodencami hovorili iba po rusínsky. 

Orestova manželka sa volala Anna, doma ju volali Hanka, rodená Vyšná, narodila sa vo Vyšnej Paluze, pochádzala zo Sokolče zo zaniknutej obce kvôli vodnej nádrži Liptovská Mara. Vyšná Poľana, kde sa narodil Orest, nakoniec tiež zanikla kvôli nádrži na pitnú vodu Starina. Nevesta Hanka bola evanjelička Študovala v Prahe na Vysokej škole ekonomickej – sociálne vedy a skončila ich ako inžinierka. 

Orestovi a Hanke sa narodili dvaja synovia. Starší Juraj, vyštudoval na SVŠT architektúru a skoro celý profesionálny život vytváral projekty nemocníc na celom Slovensku. Juraj bol na základnej škole génius v matematike. Riešil olympiády a od 6. triedy bol prijatý na matematické gymnázium na Novohradskej ulici v Bratislave. Vedel geniálne rýchlo skladať Rubikovu kocku, riešil sudoku a vždy nachádzal v rodičovskej záhrade štvorlístky. Od detstva, aj počas dospelého života bol však vždy málovravný. 

Orest mladší vyštudoval Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, odbor umelecké reštaurátorstvo. Doma ho volali Orestík, jeho a Ruthinho syna všetci volali Orestíček. Orest mladší hovorieval, že z otcovej tvorby ho najviac ovplyvnila čistota otcovej tvorby, symbol grafiky a jej jednoduchosť. Po ukončení štúdií na VŠVU sa venoval tvorbe autorských sérigrafií a reštaurovaniu. Koncom 80. rokov sa začal systematicky venovať olejomaľbe, kde rozvíja prvky používané v grafike, neobmedzovaný pôvodnou technikou. 
S príchodom počítačovej techniky ho zaujali jej nové možnosti. Spočiatku to boli čiernobiele kompozície kombinované so sieťotlačou. S pribúdajúcimi možnosťami tvorí virtuálne priestorové objekty, neskôr v kombinácii s digitálne spracovanými fotografiami stromov, ľudských postáv alebo vlastných olejomalieb. Od konca štúdií mal vyše tridsať samostatných výstav doma i v zahraničí . Nehľadal zložité filozofické vysvetlenia svojej tvorby, vychádzal z intuitívnych predstáv a chápania krásy v jednoduchosti a čistote. Jeho diela sú abstraktnou kompozíciou meditatívneho charakteru.

Juraj sa oženil dvakrát. S prvou manželkou Gabikou majú dcéru Gabiku, tiež výtvarne nadanú dcéru, výtvarnú kostymérku, ktorá žije vo Viedni. Okrem iného navrhla kostým Ženy v plameňoch ako Gabriela Paukner-Dubayová. S druhou manželkou Martou má Juraj svoju dcéru Danielku a osvojil si aj Martinu dcéru Trixy. No a práve Orestova nevesta Marta, druhá manželka Juraja, našla v chate Harmónia v Modre kreslený denník svokra Oresta, v starej skrini, dovtedy vo výtvarnom svete neznámy. 

Orestík si zobral za ženu krásnu Ruth a táto mladšia Orestova nevesta hovorievala o svojom svokrovi ako o človeku s veľkým a dobrým srdcom. Oresta staršieho mali zväčša ľudia v jeho okolí veľmi radi, pretože vedel veľmi trpezlivo počúvať svojho poslucháča, hoc potom vedel urobiť veľmi trefné, niekedy aj ironické poznámky.  

Tvorba Ruth Dubayovej, nevesty Oresta Dubaya staršieho a manželky jeho syna, Oresta mladšieho
Ruth Dubayová je absolventkou  VŠVU, študovala na oddelení krajinárskej kompozície figurálnej maľby u prof. Jána Želibského. Mala množstvo samostatných výstav doma a v zahraničí. Vo svojej tvorbe sa venuje najmä téme rodiny a detí, neskôr zátišiam. Od polovice 80. rokov tvorí sériu krajín realizovanú pastelom.  Spočiatku verne zobrazuje krajinu a náladu v nej, neskôr sa krajina stáva len podnetom k vlastnému expresívnemu vyjadreniu. Každoročne sa zúčastňuje na skupinových výstavách organizovaných Klubom výtvarných umelcov a teoretikov a Spoločnosťou voľných výtvarných  umelcov, ktorých je členkou .

Post scriptum
Babka Anna bola podľa rozprávania jej vnukov a vnučiek, žijúcich v Košiciach a v Prešove, Táni Bugelovej, Pavla Dubaya, Igora Kalinovského a Ľuby Končekovej, veľmi moderná a osvietená žena, používala svojské slová: mancovať sa = frajerovať... babka doma hovorila rusínsky so svojimi deťmi a s vnukmi tiež, no ani jeden jej vnuk, ani jedna jej vnučka nehovoria po rusínsky. Pretože manželia či manželky jej detí neboli Rusíni. A tak doma, mimo domácnosti babky Anny a tety Marty, všetci hovorili a hovoria po slovensky. 

Babka Anna držala rodinu pokope. Povedali jej vnuci. 
 
Zanechala hlbokú stopu v ich živote. Preniesla na nich svoju pohostinnosť, súdržnosť v rodine, a tak sa dodnes všetci bratranci a sesternice z rodu Dubayových stretávajú pravidelne v máji na Počúvadle. Tam mal chatu Orest starší, alebo v Jasnej, v Demänovskej doline. Anna Dubayová by bola rada, keby žila, že jej rodina i v tretej generácii žije veľmi družne a poďakovala by sa Táni Búgelovej, svojej vnučke, za to, že tieto stretnutia organizuje a udržiava tak solidaritu a družnosť rodiny Dubayových. A Marte Dubayovej, neveste svojho syna Oresta, manželke jeho staršieho syna Juraja, by bola vďačná za hľadanie a uchovávanie pozostalosti po Orestovi, svojom svokrovi. Anne Dubayovej, ktorá žije v Prahe, by poďakovala za starostlivosť o rodinnú hrobku Dubayovcov na prešovskom cintoríne. A všetkým ostatným vnukom a vnučkám a ich manželom a manželkám by bola Anna Dubayová, manželka Dezidera, vďačná za navštevovanie takmer všetkých výstav, ktoré organizujú kurátori rôznych múzeí na Slovensku o tvorbe jej Oresta. Od modranského, cez banskobystrické, prešovské múzeá až po Vihorlatské múzeum v Humennom. 

Anna Dubayová je pochovaná v rodinnej hrobke Dubayových a Rubyových na hlavnom prešovskom cintoríne aj so svojím synom Michalom a jeho manželkou Ester Dubayovými a ostatnými príbuznými z manželovej strany zo Starej Ľubovne. 

Poďakovanie 
Z celého srdca sa chcem poďakovať vnukom a vnučkám pani Anny a Dezidera Dubayových za rozhovory, ktoré sme spolu viedli v dlhších intervaloch niečo vyše roka v dome po otcovi Orestovi a mame Hane Dubayových v Bratislave u Oresta mladšieho, ktorého celá rodina volá Orestík, a Ruth Dubayových, kde sme strávili niekoľko hodín vo vzájomnom rozhovore s akademickým maliarom Orestom Dubayom mladším, a pani PhDr. Martou Dubayovou, manželkou Ing. Arch. Juraja Dubaya, staršieho syna Oresta a Hany Dubayových. 
Rovnako ďakujem za dve stretnutia s prešovskými a košickými vnukmi Anny a Dezidera Dubayových, naposledy 6. 7. 2020 v SNM – Múzeu rusínskej kultúry v Prešove, a to pani doc. PhDr. Tatiane Búgelovej, PhD., emeritnej docentke psychológie na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove, dcére Ladislava Dubaya, MUDr. Pavlovi Dubayovi, synovi Ladislava, škoda, že už medzi nás nemohla prísť ich najstaršia sestra Mária (Maruška, Máša), ktorá zomrela v roku 2004, a Mgr. Igorovi Kalinovskému, synovi Anny Dubayovej – Kalinovskej – Končekovj a doc. PhDr. Ľube Končekovej, PhD., emeritnej docentke psychológie na Fakulte prírodných a sociálnych vied Prešovskej univerzity v Prešove, dcére Anny Končekovej.
Ďakujem taktiež MUDr. Anne Novotnej, po rozvode opäť Dubayovej, ktorá žije a pracuje v Prahe ako interná lekárka, dcére Michala Dubaya, za opakované návštevy v našom múzeu a hoc pri rozhovore 15. 7. 2020 mi v múzeu porozprávala mnohé o svojej babke Anne a svojich rodičoch Michalovi a Ester, potom mi pri telepatickom, vôbec neplánovanom a nedohodnutom stretnutí dňa 25. 8. 2020 na prešovskom cintoríne ukázala krásnu rodinnú hrobku Dubayových, kde som si mohla odfotiť aj náhrobné tabule Anny Dubayovej, zakladateľky popisovaného rodu Dubayových, ale aj Anny Dubayovej, sestry Dezidera, Michala Dubaya, najstaršieho syna Dezidera a Anny Dubayových, Michala Dubaya, najmladšieho syna Michala a Ester Dubayových...  Bolo to naozaj zvláštne stretnutie. Vybrala som sa na prešovský cintorín hľadať hrobku Dubayových, zmätená som stála a hľadala ju, keď mi odrazu zavolala Anna z Prahy, že je pred Prešovom, či mám čas sa s ňou stretnúť. Že najprv pôjde na cintorín, lebo tam práve jeden reštaurátor opravuje ich rodinnú hrobku a potom, že príde za mnou do múzea. A ja som vtedy stála niekoľko sto metrov od ich rodinnej hrobky. Tak mi Anna popísala, ako vyzerá ich hrobka – a ja som ju našla a počkala na ňu. A potom sme sa stretli aj v múzeu, zobrala si od nás z múzea zapožičané oválne portréty svojich prastarých rodičov, Petra a Emílie Dubayových, Emílie, rodenej Dlugolinskej zo Starej Ľubovne. Pretože nám ich požičala začiatkom septembra 2019 – na plánovanú výstavu, ktorá sa zrealizovala až 4. 6.  – 4.10. 2021 pod názvom Dubayovci, Anna a jej deti. 

Anna Dubayová darovala SNM-Múzeu rusínskej kultúry v Prešove celkom 38 obrazov (olejov, akvarelov, kresieb) Michala Dubaya a bronzový reliéf s podobizňou svojho otca Michala, diela akademického maliara Štefana Hapáka. 

ĽUBA KRAĽOVÁ, autorka

Foto: Sedem detí Anny a Dezidera Dubayových
zľava: Orest, Dezider, Lacko, Marta, Anna - matka, nad ňou – Pavel, vedľa neho – Aňa a Michal

Použitá literatúra:
1. HREBÍČKOVÁ, Marta: Michal Dubay (Mil Day) 1910-1993. Praha: Art-D – Grafický ateliér Černý s.r.o., 2010, s.4-7. ISBN 978-80-85-133-40-0
2. KATANIKOVÁ, Dana: Orest Dubay. Humenné: Aureus, 2019, s.14-18.  ISBN 978-80-99938-00-8
3. Orest Dubay ml. [online] [cit. 2022-12-12]. Dostupné z: http://dubay.gallery/index.html#/article/1
4. Ruth Dubayova [online] [cit. 2022-12-12]. Dostupné z: http://dubay.gallery/index.html#/article/2
5. Michal Dubay [online] [cit. 2022-11-24]. Dostupné z: https://epsilon.sk/osobnosti/michal-dubay.html
6. https://www.google.com/search?gs_ssp=eJzj4tZP1zc0MsgrzEo2MWD04s4vSi0uUUgpTUqsBABmFgg2&q=orest+dubay&oq=orest+Duba&aqs=chrome.1.0i355i512j46i512l2j0i512j69i57j0i512l2j0i22i30l3.9932j0j7&sourceid=chrome&ie=UTF-8#fpstate=ive&vld=cid:fc31e901,vid:PRC_P_ezs1Y – rozobratá grafika Oresta Dubaya st. - Krajina
7. https://www.youtube.com/watch?v=ze6koaOB3ps
8. https://www.google.com/search?gs_ssp=eJzj4tZP1zc0MsgrzEo2MWD04s4vSi0uUUgpTUqsBABmFgg2&q=orest+dubay&oq=orest+Duba&aqs=chrome.1.0i355i512j46i512l2j0i512j69i57j0i512l2j0i22i30l3.9932j0j7&sourceid=chrome&ie=UTF-8#imgrc=DuuqfUOh_3EZRM – z tvorby Oresta Dubaya st. a ml. 
9. https://korzar.sme.sk/c/4517940/zomrel-akademicky-maliar-orest-dubay.html