Za zosnulým MUDr. Vasilom Čorňákom

Môj otec, MUDr. Vasil Čorňák, sa narodil  5. februára 1934 v rusínskej dedinke Čukalovce, okr. Snina,  vo veľmi skromných pomeroch maloroľníckej rodiny.
Základnú školu absolvoval v rodnej obci, meštianku v Snine a maturitu absolvoval s vyznamenaním na ruskom gymnáziu v Humennom v roku 1953.

Hoci mal skôr umelecké sklony vzhľadom na chorobu matky sa rozhodol študovať medicínu, ktorú absolvoval promóciou v roku 1960. Napriek tomu, že bol lekár, nemohol zachrániť svoju mamu, ktorá zomrela tri roky po jeho promócii.

Počas štúdia na ruskom gymnáziu sa zoznámil so svojou manželkou Aničkou, s ktorou tancoval a spieval v ľudovoumeleckom súbore. Vzali sa z lásky v roku 1956 a v roku 1958 sa im narodil syn Ladislav. Ďalší syn Adrián sa im narodil v roku 1967 a tretí najmladší syn Alexander v roku 1970.

Otec v posledných rokoch štúdia medicíny pracoval ako vedecká pomocná sila na II. chirurgickej klinike v Bratislave u profesora Šišku. Po ukončení štúdia zostal naďalej pracovať na uvedenom pracovisku.

S podporou prof. Šišku získal v roku 1966 štipendium na Univerzitnej klinike srdcovocievnych chorôb v Göttingene (vtedy v Západné Nemecko) u profesora Konza. Svojou pracovitosťou a chirurgickou šikovnosťou si otec získal priazeň profesora, ktorý mu umožnil sa plne orientovať na srdcovocievnu chirurgiu a vytvoril mu takmer rodinné podmienky, aby v odlúčení od rodiny sa stal nádejným kardiochirurgom.

Na špičkovom univerzitnom pracovisku v Göttingene získal otec neoceniteľné zručnosti, skúsenosti, rozhľad a kontakty v kardiochirurgii. Po návrate na Slovensko v roku 1970 pracoval naďalej na II. chirurgickej klinike v Bratislave na Partizánskej ulici, kde v roku 1979 vznikol Ústav srdcových a kardiovaskulárnych chorôb (UKVCH).

V roku 1981 bol menovaný ministerstvom zdravotníctva za riaditeľa UKVCH. Otec sa snažil vybudovať na Slovensku nové samostatné kardiochirurgické pracovisko po vzore vtedy západných krajín, bol to jeho odborný sen, čo však nebolo možné v stiesnených pomeroch v budove UKVCH na Partizánskej. Budúcnosť videl aj v novej mladej generácii, ktorej chcel odovzdať svoje skúsenosti. V uvedenom období prijal do ústavu veľké množstvo mladých lekárov s cieľom rozvíjať kardiochirurgiu na Slovensku. Tak ako na seba, bol náročný aj na svojich podriadených. V záujme pacienta nekompromisne vyžadoval profesionalitu, odbornosť a pripravenosť aj od svojich kolegov. Ako riaditeľ ústavu naďalej operoval a trávil veľa svojho voľného času pri svojich pacientoch.

Bol uznávaným členom mnohých medzinárodných kardiochirurgických spoločností vo svete. Bol napríklad členom The New York Academy of Sciences. Ovládal perfektne jazyky - ruštinu, nemčinu, angličtinu a učil sa po španielsky a francúzsky. Aktívne sa zúčastnil odborných kongresov v USA, Európe, v bývalom Sovietskom zväze, ako aj v Japonsku.
Po nežnej revolúcii bol z funkcie riaditeľa UKVCH odvolaný bez udania dôvodov. Otec túto situáciu a degradáciu veľmi ťažko prežíval.

Počas jeho života sa uskutočnilo viacero významných politických a spoločenských zmien. Otec napriek svojej politickej činnosti v KSS bol vždy predovšetkým humanistom a lekárom. Svoju ľudskosť dokazoval každý deň svojou prácou a činmi, s cieľom pomáhať ľuďom a pacientom.

Pretože o jeho odborné znalosti po nežnej revolúcii nebol na Slovensku záujem, prijal v roku 1992 ponuku pracovať na Univerzitnej klinike v Bonne (v bývalom hlavnom meste Nemecka) u prof. Kirchhofa, ktorý bol jeho bývalým kolegom ešte z pôsobenia v šesťdesiatych rokoch na klinike v Göttigene u prof. Konza.

Až v roku 1996 prijal otec zo Slovenska ponuku Ministerstva zdravotníctva SR založiť a vybudovať kardiochirurgické oddelenie na východe Slovenska vo FN v Košiciach. Do Košíc otec nastúpil na jar roku 1997.

Nemocnica v Košiciach nedisponovala prístrojom na mimotelový obeh. Otcovi sa podarilo získať ho darom z jeho bývalého pracoviska v Univerzitnej nemocnici v Bonne od prof. Kirchhofa. Na ňom už v jeseni roku 1997 spolu s novovytvoreným lekárskym teamom odborníkov vykonali v Košiciach prvú operáciu srdca s mimotelovým obehom. Otcovi sa podarilo v priebehu nasledujúcich piatich rokov tvrdou prácou (spával často v nemocnici) vytvoriť v Košiciach kardiochirurgické pracovisko so zanieteným kolektívom špecialistov. Takto položil základy vzniku Východoslovenského ústavu srdcových a cievnych chorôb v Košiciach. Ako hovoril, splatil som dlh svojim krajanom.

Po odchode do dôchodku v roku 2002 otec naďalej pracoval pre firmy zabezpečujúce dodávky liekov a špeciálneho zdravotníckeho materiálu pre kardiochirurgiu. Od roku 2008 do roku 2012 mu bolo znovu umožnené ako dôchodcovi pracovať na čiastočný pracovný úväzok na jeho vysnívanom a milovanom pracovisku – v Slovenskom ústave srdcových a cievnych chorôb v Bratislave.

Otec žil len pre svoju prácu a rodinu. Hoci počas svojej aktívnej lekárskej kariéry nemal vždy na rodinu veľa času, svoju rodinu vždy miloval. Zažili sme krásne chvíle, keď sa otec venoval len nám a bol len náš. Spomínam si, ako chlapec, bývali sme vtedy na Podhradskom nábreží, som mu nosil do služby večere a spolu sme ju vždy s chuťou zjedli. Alebo, keď mojim domovom bolo detské oddelenie v nemocnici na Partizánskej medzi detskými pacientmi. Moja mama bola vtedy na liečení a otec ma nechcel doma nechať samého. Tak sa otec o mňa postaral v nemocnici na Partizánskej.

Neúnavne sa však vždy venoval svojim pacientom a ľuďom, ktorí sa naňho obracali so žiadosťou o pomoc. Nikoho neodmietol a bol ochotný pomáhať kedykoľvek a kdekoľvek. Strávil mnoho nocí so svojimi pacientmi, čím zachránil veľa životov. Nezištne pomáhal svojim krajanom z východu, ktorí často v zúfalstve, hľadali pomoc v ďalekej Bratislave. Mal naozaj veľké srdce.

Najťažšie chvíle v svojom osobnom živote zažil, keď pochoval svoju milovanú manželku Anku v roku 1993 po ťažkej nevyliečiteľnej chorobe a onedlho v roku 1999 svojho druhorodeného 32- ročného syna Adriana po náhlom srdcovom zlyhaní na tenisovom kurte.

Svoj pokoj v duši našiel návratom do náručia gréckokatolíckej cirkvi, ktorú navštevoval pravidelne, pokiaľ mu to zdravotný stav umožňoval.

Na sklonku života ho postihla zákerná Alzheimerova choroba, ktorá mu neumožnila napísať svoje pamäte, na ktoré sa roky chystal.
Zomrel náhle v utorok 28.7.2020 o 11.00 hodine v Univerzitnej nemocnici na Kramároch v opatere lekárov.

Som hrdý na nášho otca, čo dokázal, čím bol a čo nám zanechal v našich srdciach.

Motto:
„Všetko zmizne, len stopy Tvojej lásky a práce zostanú ...“

Ladislav Čorňák, syn
Bratislava