Americkú hymnu v NHL spievala Rusínka z východného Slovenska. Doma sa jej jazyk stráca

Rusínska národnosť bola oficiálne uznaná bezprostredne po páde režimu. Prvý raz sa do sčítania obyvateľstva dostala v roku 1991. V Kamienke sa vtedy k Rusínom hlásilo necelých 7 percent obyvateľov. Už o desať rokov sa pomer zmenil výrazne v prospech rusínskej národnosti. Prihlásilo sa k nej vyše 77 percent obyvateľov Kamienky.

V roku 2011 sa tesná nadpolovičná väčšina prihlásila v Kamienke k slovenskej národnosti, k rusínskej takmer 38 percent. Rusínsky jazyk si ako svoj materinský zvolilo takmer 65 percent. V nateraz poslednom sčítaní toto číslo kleslo, prekročilo päťdesiatpercentnú hranicu.

Kamienka: Rusínčinu ovládajú všetci
Dnes je obraz pestrejší, než aký kreslia kolónky v sčítacích hárkoch. „Mám slovenskú národnosť,“ konštatuje 31-ročný Peter Lichvár z Kamienky, ktorý má zároveň blízko k rusínskym koreňom.

Doma i na dedine komunikuje po rusínsky, nemá s tým problém. Ako mnohí mladí z tohto kraja, aj on pracuje v zahraničí, konkrétne v Nemecku. „Ak sa chce človek finančne osamostatniť, je to tu s prácou dosť problém,“ objasňuje.

Juraj Jedinák žije v Kamienke celý život, odtiaľ má aj predkov. Na čele obce stojí ako starosta od roku 2010. „Doma hovoríme po rusínsky, vychovali sme šesť detí, tiež ich k tomu vedieme. Mám zásadu, že keď máme v Kamienke akékoľvek podujatie, všetky príhovory mám po rusínsky. Všetci mi rozumejú,“ hovorí.

Jeho zástupcom je Martin Karaš, známy folklorista, predseda Rusínskej obrody na Slovensku. Tá je najstaršou a najväčšou rusínskou organizáciou v SR. Roky sa pohybuje v oblasti kultúry, je riaditeľom Ľubovnianskeho osvetového strediska v Starej Ľubovni. Jazdí na aute s evidenčnou značkou SL-RUSYN.

„Hlásim sa k rusínskej národnosti, celá moja rodina tiež. Žijem v rámci komunity a regiónu, kde žije veľa Rusínov, takže na dennej báze používam rusínsky jazyk. Je to súčasť môjho každodenného života,“ nezaváha.

V okrese Stará Ľubovňa žije podľa posledného sčítania 7 358 Rusínov, k materinskému jazyku sa hlási 4 750 ľudí.

Záujem je aj o folklór. Napríklad vo všetkých zložkách súboru Barvinok (pomenovaný podľa rastliny zimozeleň) z Kamienky, ktorý má vyše sedemdesiat rokov, pôsobí sto členov. Aj on však zápolí s úbytkom ľudí. Časť členov pracuje v zahraničí alebo žije v Bratislave a zapája sa, keď príde domov.

„Amatérske kolektívy držali rusínsku kultúru v posledných desaťročiach,“ zdôrazňuje Karaš. V tom, že mladí ľudia odchádzajú z regiónu, nevidí len hrozbu, ale aj príležitosť.

Na pomoc prišli moderné technológie
„Náš jazyk zanikne vtedy, keď posledný človek prestane hovoriť po rusínsky. Zatiaľ nemám obavu, že by mal zaniknúť. Samozrejme, vidíme asimiláciu a je to pre nás veľká vec. Na druhej strane však vidím veľa svetlých okienok. Je veľa možností prostredníctvom sociálnych sietí, internetu a rôznych aplikácií, kde zaznieva aj rusínsky jazyk,“ uvádza Karaš a zdôrazňuje: „Oni sa hlásia viac k Rusínom ako my doma.“

Pomáhajú im k tomu moderné technológie, vrátane prvého online prekladača Lemko tools, ktorý už reálne kontextovo prekladá z rusínskeho jazyka. Pri lemkovskom variante dosahuje preklad približne 90-percentnú úspešnosť.

Karaš si všíma, že mladých aktivistov pribúda a Rusíni sa začali aktivizovať aj v mestách ako Nitra, čo doposiaľ nebolo.

Praktický dôsledok rastúceho sebavedomia priniesli aj samotné sčítacie hárky: vďaka výsledkom z roku 2021 pribudlo k 68 obciam, kde možno rusínčinu používať v úradnom styku, ďalších 88, vrátane mesta Svidník.

Medzilaborce zápolia s úbytkom mladých
Odliv obyvateľstva je badateľný v okrese Medzilaborce, ktorý patrí medzi najchudobnejšie na Slovensku. Podľa mzdovej mapy Štatistického úradu SR tu dosahuje priemerná mzda 1 383 eur, čo tento malý okres radí na 76. miesto zo 79.

Za desať rokov klesol počet obyvateľov okresu o viac ako 10 percent. Kým pri sčítaní v roku 2011 tu žilo 12 389 ľudí, o desať rokov neskôr ich bolo 11 056. K Rusínom sa hlási dokopy (prvá i druhá národnosť) 5 617 ľudí, rusínsky materinský jazyk si uvádza 5 109 obyvateľov okresu.

Paradoxne, práve z tohto chudobného kúta pochádza najslávnejší Rusín sveta. Rodičia Andyho Warhola emigrovali do Pittsburghu z neďalekej Mikovej a kráľ pop-artu vyrastal v domácnosti, kde sa hovorilo po rusínsky. Jeho matka Júlia sa po anglicky poriadne nenaučila.

Prvé múzeum Andyho Warhola na svete otvorili v roku 1991 práve v Medzilaborciach. Osud rodiny Varcholovcov, z ktorej sa v Amerike stali Warholovci, pritom kopíruje osud státisícov: emigrácia, asimilácia a napokon návrat potomkov ku koreňom.

Problém chudoby a vyľudňovania sa netýka iba malých dedín, ale aj samotného okresného sídla.

„K rodičom do Medzilaboriec sa vraciam niekoľkokrát ročne. Z mojich spolužiakov tam už takmer nikto nezostal. Chápem to, sama som odtiaľ odišla,“ hovorí Andrea Rimová, známa autorka knižných bestsellerov, pochádzajúca z Medzilaboriec.

Jej slová potvrdzujú dáta. V roku 2011 malo okresné mesto Medzilaborce 6 809 obyvateľov, z toho 2 419 Rusínov (35,53 %), k materinskému jazyku sa ich hlásilo 3 485 (51,18 %). V roku 2021 ich už bolo iba 5 965. K Rusínom sa prihlásilo 1 669 Medzilaborčanov (27,98 %, pri možnej dvojitej národnosti), k rusínskemu materinskému jazyku 2 467 (41,36 %).

Úbytok Rusínov v Medzilaborciach, ktoré zvyknú byť označované za baštu rusínstva, sa teda prejavuje nielen samotným nižším počtom, ale aj percentuálnym poklesom.

Bestsellery píše v slovenčine
Rimová žije v hlavnom meste, hlási sa k svojej identite, nikdy nevynechá oslavy Dňa Rusínov v Bratislave. Rusínčinu používa na dennej báze pri rozhovoroch s rodičmi a sestrou. S kamarátmi si tiež píše po rusínsky. Avšak latinkou, na mobile má preto vypnutý autocorrect.

To je ďalšia vec. Mnohí po rusínsky hovoria, ale s čítaním a písaním majú problém. Neovládajú totiž azbuku, v ktorej je rusínsky jazyk kodifikovaný a používajú ju Rusíni vo svete. Spisovná rusínčina pritom vznikla len v roku 1995, dovtedy ju úrady označovali za ukrajinský dialekt.

Medviď poukazuje na dôležitosť prekladov. „Je to cesta. Robiť preklady svetovej literatúry, aby ich mladá generácia mohla čítať v rusínskom jazyku a potom aj sama tvoriť,“ zdôrazňuje. Organizácia molody.Rusyny napríklad vydala Vianočnú koledu od Charlesa Dickensa.

Rimová ju hneď vyťahuje z police. Sama však píše v slovenčine, jej knihy vyšli aj v zahraničných prekladoch. Patrí medzi najpredávanejšie autorky na Slovensku, no kniha v materinskom jazyku jej v portfóliu chýba.

„Na knihu v rusínčine sa však mentálne pripravujem už nejakú dobu a verím, že prvé riadky zaplnia zatiaľ čisté stránky už čoskoro,“ vraví s tým, že doposiaľ o tom nechcela hovoriť, lebo cíti rešpekt a je to pre ňu osobné.

Hip-hop ako nádej
Rusínčinu dnes počuť v Divadle Alexandra Duchnoviča v Prešove, vo verejnoprávnom vysielaní i v rádiách ako lem.fm a rusyn.fm, dostáva sa do kníh, časopisov i v rape.

Hybnou silou rusínskej kultúry však zostáva folklór. Festivaly sú plné, no úbytok ľudí cítiť aj tu.

„Čím ďalej, tým je nás menej... Tí starší nevládzu. Mladí sú za hranicami, nechcú chodiť. Ostali sme len traja skalní a to nie je súbor,“ hovorí Ján Sekerák zo súboru Bajerovčan. Verí však, že sa súboru niekto z mladých chopí. Tak ako doteraz vždy.

Sekerák je v Bajerovciach v okrese Sabinov rozšírené priezvisko. Nosí ho aj starosta Michal Sekerák (nezávislý), ktorý obec vedie od roku 2010. K rusínskej národnosti a materinskému jazyku sa tu podľa posledného sčítania hlási vyše 70 percent obyvateľov. Mladí medzi sebou komunikujú skôr po slovensky. Rusínsky hovoriť vedia, čítať v azbuke už nie. Keď za ním prídu s nejakou žiadosťou, vyhovie im, no: „Vždy dám podmienku: ‚dajte po našomu‘. A vedia,“ usmieva sa starosta.

Oživenie rusínskeho jazyka totiž môže prísť aj odinakiaľ. Napríklad z hip-hopu, ktorý je akýmsi komunikačným nástrojom mladých.

„Sú to fenomény, ktoré nenaprogramujete, ale prídu živelne. Zrazu sa nájdu chlapci, ako sú Calibri Gang, ktorí zrazu začali rapovať po rusínsky, v svojom dialekte Laboreckej doliny,“ hovorí Peter Medviď o čoraz úspešnejších raperoch z okresu Medzilaborce, ktorí spájajú rap s folklórom a spolupracovali aj s menami ako Štefan Štec či Kandráčovci.

Nie sú sami. Rusínčinu pre tento štýl objavili viacerí. Rovnako tak vznikajú napríklad knihy a piesne pre deti. Práve v tom vidia rusínski aktivisti nádej.

Aj sociologička Ľuba Kráľová, ktorá je k budúcnosti rusínskeho národa a jazyka skôr skeptická, vidí svetlo na konci tunela práve v aktívnej mladej generácii. „Kedysi sme mali heslo ‚Byť Rusínom je moderné‘. Celkom sa to ujalo. Mladí ľudia dnes svoju identitu vnímajú inak. Je dôležité, že sa už mnohí nehanbia za to, že sú Rusíni, čo bolo kedysi dosť rozšírené,“ podotýka rodáčka zo Sniny Kráľová.

V tom je podľa nej nádej pre rusínsku menšinu: „Ak nie školy, tak takéto formy obrodenia cez mladých ľudí.“

Súhlasí aj Peter Medviď: „Je tu mladšia generácia ľudí, ktorí sú aktívni, majú po vysokých školách, ostali tam žiť. V Košiciach, kde majú základňu Molody Rusyny, napríklad vznikol rusínsky festival, ktorý ešte pred piatimi rokmi nebol. Aj vďaka týmto aktivitám boli napríklad na literárny festival LIKE prvýkrát pozvaní aj rusínski autori.“

Nárast v Košiciach
Vysoký nárast Rusínov zaznamenali Košice, kam sa mnohí sťahujú za prácou. Žije tam aj vyštudovaná ekonómka Anna Zamutovská (35), pochádzajúca z rusínskej obce Piskorovce (okres Vranov nad Topľou). V Košiciach patrí medzi najaktívnejších ľudí v rusínskom hnutí.

„Paradoxom je, že aj keď sa môže zdať, že v meste je väčšie riziko asimilácie. Netvrdím, že nie, ale vidím tú silnú asimiláciu skôr na dedinách,“ hovorí.

Podľa jej slov Rusíni k sebe prirodzene tiahli, s mnohými sa zoznámila na vysokoškolskom internáte na Jedlíkovej. Fungovala (a dodnes funguje) tam silná bunka organizácie molody.Rusyny, ktorú založili v Bratislave. Prirodzene sa zapojila do jej aktivít.

Ivanka Sirota pochádza od Mukačeva, hlási sa k rusínskej národnosti. Vždy chcela robiť stand-up.

„Na začiatku som vystupovala aj po slovensky, ale posledný rok a pol po rusínsky,“ hovorí komička, ktorá väčšinou účinkuje so skupinou ukrajinských stand-upistov žijúcich v Prešove. Na rozdiel od nich robí svoju šou v rusínčine. O čom je? „O tom, aký je život super a ľahký,“ smeje sa.

Chýbajú školy
Národnostné školstvo je aj problémom Slovenska. Začiatok toho siaha do čias, keď sa menili školy na ukrajinské, a preto vo viacerých obciach radšej prešli na slovenčinu. Premenných je však viac. Rodičia často nemajú záujem o výučbu rusínskeho jazyka. Kameň úrazu je ešte prozaickejší.

„Prvá a základná vec súvisí so sociálnymi a ekonomickými podmienkami. V mnohých našich obciach už nie je žiadna škola, nieto žeby sme rozmýšľali, či bude rusínska alebo slovenská,“ poukazuje na holý fakt Medviď.

Podľa neho decentralizácia školstva nemyslela na to, že školy s vyučovacím jazykom národnostnej menšiny majú iné potreby a nemôže všetko ostať na pleciach samospráv: „Národnostné školstvo by nemalo byť decentralizované, ale práveže by malo byť pod ministerstvom školstva. Štát by to mal podporovať, pretože na druhej strane nám ten istý štát garantuje, že máme právo vzdelávať sa v materinskom jazyku.“

Sociologička Kráľová konštatuje, že jediným receptom proti asimilácii je zakladanie škôl. Rusínsky jazyk a kultúra sa vyučujú na Prešovskej univerzite, základné školy s rusínskym vyučovaním chýbajú. Ostali len dve.

V rokoch 2013 až 2022 organizovalo Kráľovej združenie Kolysočka večerné školy rusínskeho jazyka. „Považujem ich za veľký úspech, pretože stále mi tvrdili, že o ne nebude záujem. Napriek tomu sme ich robili, mali sme 10 ročníkov a vzdelávali sme okolo 2 800 detí,“ uvádza.

Rusínske obce vymierajú aj preto, že sú často na okraji záujmu. Ľudia z nich odchádzajú, lebo chýba práca. „Takže vymieranie rusínskych obcí nemôžeme vysvetľovať iba jazykom alebo identitou. Má aj ekonomicko-sociálny rozmer. Ak mladí ľudia odídu za prácou, obec sa vyľudňuje. A keď sa vyľudňuje obec, mizne aj prirodzené prostredie, v ktorom sa jazyk používa,“ dodáva odborníčka na problematiku rusínskej menšiny.

Predseda Rusínskej obrody Slovenska Martin Karaš preferuje mäkší prístup.

„Treba ísť cestou neformálneho vzdelávania. Hľadať možnosti, ako dostať rusínčinu do školského systému rôznymi spôsobmi. Nemusí to byť priamo cez predmet rusínsky jazyk. Môže to byť prostredníctvom folklóru, tradícií alebo rôznych výchovných predmetov. Môže tam byť učiteľ, ktorý má k tomu vzťah a dokáže takéto aktivity viesť aj v rusínskom jazyku. Postupne sa dá ísť aj cez regionálnu výchovu, ktorá sa dostáva do školských osnov. Skôr by som teda hľadal takéto možnosti ako cestu čisto formálneho vzdelávania,“ mieni Karaš.

Slovak boy zo Sulína
Jednou z úspešných aktivít je Letná škola rusínskeho jazyka. Každoročne ju na Prešovskej univerzite organizuje Ústav rusínskeho jazyka a kultúry. Navštevujú ju záujemcovia z rôznych krajín, má frekventantov z USA, Kanady, Ukrajiny, Poľska, Česka, Srbska, Nemecka, ale aj z Japonska či Nového Zélandu. Obzvlášť atraktívne je to pre rusínskych potomkov v Amerike.

„Keď niekto povie, že je talianskeho pôvodu, nikto sa nebude pýtať, čo to je. Ale keď povie, že som karpatský Rusín, máme vlastnú vlajku, hoci nemáme vlastný štát, to je niečo iné,“ podotýka Medviď.

Generáciu, ktorá o to nemala záujem, strieda tá, ktorá chce o to viac odkrývať svoje korene a zvyky. A netýka sa to len mladých. Tento rok sa letnej školy zúčastnil senior z Ameriky. Celý život si hovoril, že je Slovak boy. Vedel len to, že rodičia boli zo Sulína, pozrel si na mape a videl, že je to Slovensko. Až oveľa neskôr zistil, že má v skutočnosti rusínsky pôvod.

Zraniteľný, ale s nádejou
Ružová pritom nie je situácia Rusínov nikde. V Česku sa k tejto národnosti hlási menej ako dvetisíc ľudí a v Poľsku, kde Lemkov v roku 1947 násilne vysídlili, rastie počet prihlásených k národnosti, no klesá podiel tých, ktorí doma hovoria po lemkovsky.

„Paradoxne sme nikdy predtým nemali toľko nástrojov na dokumentovanie, vyučovanie a rozvíjanie jazyka ako dnes. Problém spočíva v tom, že technológia môže živý jazyk podporovať, ale nedokáže nahradiť jeho každodenné používanie,“ hovorí šéfka najstaršej lemkovskej organizácie Ruska Bursa Natalia Małecka-Nowak s tým, že všetko, čo angažovaní aktivisti a organizácie robia, sú kroky, ktoré asimiláciu len spomaľujú.

„Keď sa naše deti nebudú učiť náš jazyk v školách a nebudú sa v školách učiť o našej histórii, tak zanikneme. V škole sa učíme históriu väčšinového národa a učíme sa jazyk väčšinového národa, ale o vlastnej histórii a vlastnom jazyku sa naše deti neučia,“ netají svoje obavy Ľuba Kráľová.

Ak zanikne jazyk, zanikne aj národ, pripomína. Stále však vidí nádej v aktívnej mladej generácii.

Peter Medviď tiež vníma globalizačné trendy, ale nemyslí si, že by Rusíni neprežili.

„Každý človek sa v určitom veku potrebuje vrátiť k svojej hlbšej identite. Nemôže sa cítiť kompletne, keď zahodí svoje korene, svoj pôvod. Hoci to časť mladej generácie nemusí považovať za dôležité. Možno to nie je dôležité teraz, čo ale neznamená, že to pre nich nebude dôležité o desať, pätnásť rokov. Podstatné je, aby sme ich stále vedeli nejakým spôsobom osloviť a podchytiť,“ zdôrazňuje.

Nádej nestráca ani rusínsky aktivista Michal Hlinka z Litmanovej, obce, ktorú preslávilo údajné zjavenie Panny Márie na hore Zvir v roku 1990 dvom miestnym dievčatám. Hlinka rád pripomína, že sa im neprihovorila po slovensky, ale po rusínsky. Sám takmer 20 rokov pracoval v Nórsku a vždy sa vracal do svojej dediny, v ktorej dnes vedie folklórny súbor.

„Chceme zachovať našu kultúru, ktorú nám zanechali naši predkovia. Aj svoje deti učíme náš materinský jazyk, ktorý je veľmi krásny a myslím, že sa s ním všade dorozumieme,“ hovorí.

A či rusínska menšina vymrie? Odpovedá jednoznačne: „Prežijeme! Môžu byť tvrdé podmienky, ale my sme tvrdí Rusnáci. Musí byť tak!“

Článok vznikol v spolupráci s mediálnou iniciatívou Svet medzi riadkami, s podporou SlovakAid a Človek v ohrození.

Michal Frank, redaktor

zdroj:
https://korzar.sme.sk/presov/c/aby-sme-nezanikli-sirime-nasu-kulturu-vsade-vravi-rusinka-z-manhattanu-tri-generacie-sa-hlasia-k-tejto-narodnosti