Z konca sveta na jeho začiatok. Starosta vytiahol hraničnú obec z dlhov, po rokoch nekandiduje

Čertižné vytiahol z dlhov.

Jana Otriová, redaktorka




 
Čertižňan PETER TRIČÁK (61) pred dvanástimi rokmi vymenil stoličku okresného šéfa hasičov v Humennom za starostovskú. V koncovej obci Čertižné v okrese Medzilaborce na hraniciach s Poľskom sa mu mandát starostu podarilo obhájiť trikrát, naposledy s podporou Smeru a Hlasu.

„Boli sme na konci sveta, teraz sme na jeho začiatku,“ hovorí starosta o tom, ako zadlžená obec s približne troma stovkami obyvateľov „ožila“. V blížiacich sa voľbách sa už rozhodol nekandidovať. „Treba dať šancu mladším,“ hovorí.

V rozhovore si prečítate:
Prečo sa už rozhodol nekandidovať,
s čím pred dvanástimi rokmi začínal,
kde hľadali úsporu,
prečo je obec atraktívna pre cykloturistov,
čo v obci pripomína významného rusínskeho dejateľa,
prečo sa tešia z novorodencov.

Trikrát a dosť. Prečo?

Dôvodov je viac. V prvom rade vek. Funkčné obdobie trvá štyri roky, dokonca sa uvažovalo nad piatimi, tak by som musel ťahať takmer do 67 rokov veku. V prípade zvolenia by som nemohol skončiť v polovici obdobia, bola by to voči voličom zrada.

Druhý dôvod je, že už začínam mať dosť nie samotnej práce, tá je zaujímavá, veď robíme pre ľudí, ale vnímania starostovskej funkcie z pohľadu verejnosti i štátu. Cítim, že tu už treba zmenu, treba, aby prišiel niekto iný, mladší. Pravdupovediac, od skončenia vysokej školy som na žiadnej pracovnej pozícii nebol dlhšie ako šesť rokov, dvanásť rokov je naozaj dlhý čas.

Cítite to tak, že dozrel čas na zmenu?

Presne tak. Sledujem, že nie som jediný. Aj vo väčších mestách primátori po dlhšom čase končia, napríklad vo Veľkom Šariši, v Trenčíne, nie že ich niekto z funkcie chce vytlačiť, jednoducho sa rozhodli – tak ako ja – nechať to na iných.

S akými reakciami na vaše rozhodnutie ste sa stretli?

Skôr ma chceli presvedčiť, aby som ešte išiel kandidovať. Pravda, nerozprával som sa s každým a tiež pripúšťam, že nie všetci mi povedia pravdu do očí. Aj keď u niektorých bola snaha presvedčiť ma o pokračovaní naozaj úprimná a od srdca.

O priazeň voličov sa uchádzajú dvaja kandidáti.

Muž a žena, vekovo medzi štyridsiatkou a päťdesiatkou. Určite je lepšie začínať funkciu starostu pred päťdesiatkou, keď je človek v plnej sile, so skúsenosťami, optimizmom a chuťou riešiť problémy.

Vnímate to tak, že z pozície starostu odchádzate so cťou?

Rád by som, aby som to tak nevnímal iba ja, ale aj obyvatelia obce.

Spomínate si ešte na svoje začiatky? Čo ste museli v obci urobiť ako prvé?

Keď som pôsobil ako okresný riaditeľ hasičov, z titulu svojej funkcie som sa stretával so starostami z okolitých dedín. Reakcie na vedenie obce neboli práve najlepšie. Hovorilo sa o nej ako o obci na konci sveta, na ktorú sa zabudlo. Bolo ju teda treba zviditeľniť, z konca sveta ju dostať na jeho začiatok.

Išlo aj o udržanie mladých ľudí, o rekonštrukcie obecných budov, investície do infraštruktúry a obnovenie cezhraničnej spolupráce. V prvom rade sme však museli urobiť finančnú konsolidáciu, obec bola vo veľmi zlej situácii. Začali nám vtedy prichádzať rôzne upozornenia, čo všetko nemáme zaplatené.

Boli však aj príjemné veci. Na Mikuláša v roku 2014 som ešte vo funkcii nebol, na Vianoce a Silvestra už áno. Spoločne sme oslávili príchod Nového roka, začiatkom februára sme zorganizovali turistický pochod Dukla – Čertižné na bežkách. V marci sme pripravili oslavu 80. výročia Čertižniansko-haburskej vzbury. Aj keď nebolo peňazí nazvyš, život v obci sa nemohol zastaviť.

Rozhodli sme sa ísť cestou znižovania nákladov na chod obecného úradu. Nešlo všetko hladko. Až na tretíkrát sme boli úspešní s projektom zníženia energetickej náročnosti budov obecného úradu a kultúrneho domu. Prvýkrát sme neprešli nie preto, že by projekt nebol dobre pripravený, ale získali sme nula bodov za ekonomické hodnotenie obce.

Napokon sa nám peniaze podarilo získať a kým v minulosti sme platili 360 eur mesačne za plyn a museli sme splácať sedemstoeurový nedoplatok, po rekonštrukcii sme zišli pod dvesto eur mesačne a každý rok máme preplatok. Slušná úspora nám vznikla aj po výmene stoampérových ističov v budove úradu a kultúrneho domu a po rekonštrukcii verejného osvetlenia. Finančne sme sa spamätali a rozbehli sme sa.

Boli ste medzi prvými obcami v regióne, ktoré sa prezentovali aj na sociálnych sieťach.

Založili sme vlastnú stránku na Facebooku, aktuálne máme takmer dvetisíc sledovateľov. Vešiame na ňu všetky kultúrne, spoločenské i turistické aktivity. Okrem domácich „zabývaných“ Čertižňanov máme aj veľa chatárov, dôležité je, aby sa informácie dostali ku každému.

Máte poľského partnera?

Nadviazali sme spoluprácu s obcou Jasliska. Urobili sme spoločný projekt na zviditeľnenie kultúrnych pamiatok v tejto lokalite.

Na obecnom cintoríne je pochovaný významný rusínsky buditeľ Adolf Dobriansky, ktorý žil v obci dlhé roky. V roku 2018 ste mu odhalili pamätnú tabuľu. Zviditeľnili obec Dobriansky a ďalšie rusínske osobnosti u vás pochované?

V roku 2015 založil dnes už nebohý inžinier Sergej Zápotocký občianske združenie Zabudnutá Čertež so zámerom získať peniaze na zviditeľnenie hrobu Dobrianskeho a hrobov ďalších rusínskych osobností a celkovú revitalizáciu cintorína vrátane chodníkov, fontánky a informačnej tabule o umiestnení jednotlivých hrobov. O pamätnú tabuľu pri vstupe do kultúrneho domu sa zaslúžila štatutárka občianskeho združenia Kolysočka Ľuba Kráľová. Je to jej iniciatíva, za čo jej patrí veľká vďaka. Hoci Dobriansky zomrel v Innsbrucku, Čertižné mal veľmi rád a želal si, aby jeho ostatky previezli a pochovali práve tu. Hroby boli zarastené, zanedbané, k hrobu jeho brata sme sa museli presekávať mačetou. Celý priestor sme vyčistili, upravili, urobili chodník.

Bodkou za všetkými zmenami bola plastika Dobrianskeho v nadživotnej veľkosti, ktorá vznikla na sochárskom sympóziu v susednej obci Habura. Po Dobrianskom neostala žiadna nehnuteľnosť, jeho kúriu zapálili vojaci počas prvej svetovej vojny a zhorela dotla. Máme len fotografiu, sochu, pamätnú tabuľu, spomienky a kalich na prijímanie, ktorý kúpil do miestneho chrámu.

V priestoroch úradu máte obecnú knižnicu, pamätnú izbu.

Knižnica je dobre zásobená knihami, je aj miestom stretnutí miestnej komunity. Požičiavanie kníh funguje cez moderný softvér. V pamätnej izbe máme fotografie, poľnohospodárske náradie, nábytok, predmety dennej potreby, ale aj starý kroj či vyšívaný kožúšok zo začiatku minulého storočia.

Nielen kultúrou sú Čertižňania živí.

Na podnet poslancov sme v priestoroch budovy úradu zriadili obecné fitnescentrum. Funguje dodnes, je bezplatné, určené len pre našich obyvateľov. Za budovou úradu sme vybudovali detské ihrisko, multifunkčné ihrisko a v celom areáli je bezplatná wifi zóna.

Opravili sme aj kultúrny dom, v budove úradu je už len jedna neopravená miestnosť, ktorú mali k dispozícii dlhší čas poľovníci. Všetky ostatné priestory od kotolne až po strechu sme dali do poriadku. Zadnú časť využívame viacúčelovo, je tam hasičská zbrojnica pre dobrovoľníkov, garáž a časť priestorov slúži počas kultúrnych akcií ako šatne a zázemie pre účinkujúcich.

V čom vidíte rezervy?

V separácii odpadu. Aj keď sme cez projekt dodali do domácností kompostér, nie veľmi sa darí zvyšovať percento vyseparovaného odpadu. Je to dlhodobý proces. Je pravda, že pandémia koronavírusu nás trochu zabrzdila. Veľa sa toho nedalo robiť, okresal sa prísun podielových daní, ktoré dostávame, zostávalo menej peňazí na spoluúčasť na projektoch. Nestihli sme opraviť všetky miestne komunikácie. Ľudia by si zaslúžili mať v poriadku aj bočné cesty a ulice.

Na druhej strane sa podarilo zabezpečiť množstvo aktivít bez potreby finančnej spoluúčasti obce, ktoré podstatne zlepšili život Čertižňanov. Napríklad posilnenie vysielačov mobilných operátorov. V minulosti sme s mobilom museli chodiť po dedine a hľadať signál, dnes sa dovoláte odkiaľkoľvek. Trápili nás aj časté a masívne výpadky elektriny najmä počas dažďov a búrok.

V roku 2018 sa podarilo celú obec vybaviť izolovanými rozvodmi. Rekonštrukciu cesty medzi obcami Habura a Čertižné financovala župa, tiež cestu od konca obce po štátnu hranicu, čo podstatne prispelo k zvýšeniu turistického ruchu pre peších a cykloturistov. Nesmiem zabudnúť na reguláciu tokov Laborca a Čertižňanky. Všetky tieto aktivity nestáli obec ani cent.

Pomáha vám blízkosť hranice, pekná príroda a cyklotrasy?

Postavili sme dva altánky, jeden je na konci obce, kde sa začína cesta k hranici. Druhý je priamo v Čertižskom sedle, oba sme neskôr svojpomocne s poslancami obecného zastupiteľstva opravili. Sedlo je vo výške 570 metrov nad morom, treba poriadne šliapať pešo či na bicykli. Turistom dobre padne, keď si majú kde sadnúť, oddýchnuť si, občerstviť sa a ukryť sa pred nepriazňou počasia.

Tesne za hranicou na poľskej strane sa začína cyklotrasa, ktorá prechádza naším hrebeňom po hranici. Vedie do susedného chotára do Driečnej, do Mikovej a odtiaľ sa dá vrátiť naspäť do Habury. Turistický ruch na hranici žije, máme tu kameň, ktorý je na poľskej strane necelých 900 metrov nad morom. Je na ňom pamätná tabuľa venovaná Jánovi Pavlovi II., ktorý tam bol v čase, keď ešte nebol pápežom.

Čo ste nechali neurobené alebo nedokončené pre svojich nástupcov?

Už vlani sme chceli vymeniť vybavenie kultúrneho domu, nakúpiť nové stoly, stoličky, natrieť strechu. Opravu si vyžadujú niektoré úseky na obecnom vodovode. Roboty je stále dosť. S manželkou sme sa snažili organizovať spoločné stretnutia ľudí, aby sa vytvorila komunita. Čiastočne sme boli úspešní, nepodarilo sa však založiť miestnu organizáciu Únie žien Slovenska.

Občianske združenie je funkčné. Premenovali sme ho, slovo Zabudnutá Čertež nahradilo Nová Čertež. Dobrovoľných hasičov máme. Ľudia nie sú vo verejnom priestore veľmi aktívni, ani záujem o aktivity nie je vysoký. Potom to vychádza tak, že starosta a jeho príbuzní majú viesť aj hasičov, aj ženský spolok, aj klub seniorov. Možno sa ich mojim nástupcom podarí viac zaktivizovať.

Predajňu potravín podnikateľ zatvoril pre nízke tržby, v susednej Habure zatvorili školu, mali málo detí. Riešením sú dvanásť kilometrov vzdialené Medzilaborce?

Trikrát do týždňa tu bude čoskoro chodiť pojazdná predajňa s pekárenskými výrobkami. Do škôl v meste cestuje asi 20 detí do 15 rokov. Autobusové spojenie je dobré, vodiči po poslednom spoji prespávajú v obci a skoro ráno už o piatej idú dolu do mesta. Spomínam si, ako som na testovanie počas covidu vozil ľudí do Habury a do Medzilaboriec.
 

Čertižné vo fotografiách
https://korzar.sme.sk/zemplin/g/certizne-vo-fotografiach

Aj Čertižné sa borí s vyľudňovaním?

Nie je to také dramatické ako inde. Máme dobré správy: v tomto roku máme v obci troch novorodencov. Úprimne nás to teší, lebo boli aj také obdobia, že sa pár rokov nikto nenarodil. Počet obyvateľov je viac-menej stabilný, z 330 pred dvanástimi rokmi sme klesli na 305. Keď si uvedomíme, že približne sto ľudí zomrelo, tak sa to prírastkom nových vyrovnalo.

Niektoré mladé rodiny si tu poprerábali domy, na dôchodok sa tu vracajú Čertižňania z Prešova a iných miest. Byty prenechajú deťom a vrátia sa do rodičovských domov. Náš región je závislý od rozvoja okresného mesta, keď tam bude práca, migrácia za prácou bude nižšia. Spoliehame sa na nových investorov, doteraz sa dalo zamestnať hlavne v DSS a školách.

Na úrade máte nálepku, že tu rozprávate aj po rusínsky. Ste hrdí Rusíni?

Áno, pravdaže. Naša i manželkina rodina sú Čertižňania už mnoho generácií, vlastne odkedy si predkov pamätáme, všetci pochádzali odtiaľto. Vždy a všade som hovoril, že som Čertižňan. Doma hovoríme po rusínsky, tak sme naučili aj naše deti. Nedávno sa obec zviditeľnila v úspešnom filme o Starine Potopa. Natáčal sa práve u nás.

Takže z konca sveta ste sa ocitli na jeho začiatku?

Tento kraj má čo ponúknuť aj miestnym, aj návštevníkom. Z poľskej strany plánujú otvoriť nový úsek cyklocesty, určite sem preto bude chodiť ešte viac turistov ako doposiaľ. Od nás je blízko do kúpeľného mestečka Rymanow Zdrój, asi 25 kilometrov. Vyhovuje nám, že je tu turistický cezhraničný priechod pre cyklistov a peších turistov. Nestojíme o nákupnú turistiku, o autá a o zvýšenú premávku.

Nebude vám chýbať starostovanie?

Myslím si, že nie, budem sa venovať manželke, rodine, máme trojmesačnú vnučku. Na popud syna a nevesty sme vysadili v záhrade 15 arónií, pestujeme aj rakytník. A práce okolo domu je vždy dosť. Trochu si aj zacestujeme, dcéra žije v Bratislave.

Jana Otriová, redaktorka
11. okt 2026 

zdroj: 
https://korzar.sme.sk/zemplin/c/z-konca-sveta-na-jeho-zaciatok-starosta-vytiahol-hranicnu-obec-z-dlhov-po-rokoch-nekandiduje

foto: 
Starosta Čertižného Peter Tričák po troch volebných obdobiach už nekandiduje. 
zdroj: Korzár Jana Otriová