Dukla 1944: Prejsť Karpaty alebo zomrieť

Dukla 1944: Prejsť Karpaty alebo zomrieť
06.10.2019

Naša generácia, prvá povojnová, vyrastala na mnohých mýtoch a legendách o karpatsko-duklianskej operácii. Odkrývanie pravdy trvalo dlho a ani po 75 rokoch ju do detailov nepoznáme. Je však isté, že išlo o veľkú bitku, jednu z najkrvavejších v druhej svetovej vojne. A že práve ňou sa začalo oslobodzovanie Slovenska od hitlerovských okupantov.

Na úvod si povedzme niekoľko základných faktov: pôvodne sa Dukla mala obísť. Velenie Červenej armády nechcelo útočiť na karpatské vrchy, hľadalo voľnejšiu cestu južným smerom cez Rumunsko, ktoré sa po palácovom prevrate pridalo k protihitlerovskej koalícii.

Medzitým však vypuklo Slovenské národné povstanie a bolo mu treba pomôcť. Už v noci zo 4. na 5. septembra Sovieti urobili letecký most medzi frontom a povstaleckým územím, po ktorom dopravovali zbrane a ľudí, ale to by nestačilo.

„Na začiatku septembra preto sovietske hlavné velenie zmenilo dovtedajšie operačné plány a schválilo vojenskú operáciu s cieľom prebiť sa na Slovensko,“ vysvetľuje známy český historik Vilém Prečan.

Moskva prijala toto rozhodnutie predovšetkým z politických a nie vojenských dôvodov. Ináč by neposlala do boja vojská nedostatočne odpočinuté po predchádzajúcej ofenzíve a jednotky, ktoré nemali skúsenosti z bojov v horskom teréne. Z vojenského hľadiska oveľa viac sľuboval pôvodne zamýšľaný viedenský smer ofenzívy, na čo upozorňuje aj slovenský vojenský historik Jozef Bystrický: "Obídenie karpatských hôr ponúkalo možnosť obkľúčiť nepriateľské vojská v priestore Východných Karpát.“

Sovietske velenie vybralo do útoku na Karpaty vojská dvoch frontov: 1. ukrajinského, jeho 38. armády pod velením generála Kirila Moskalenka a 4. ukrajinského, jeho 1. armády pod velením generála Andreja Grečka. Proti nim stála na severovýchode Slovenska nemecká operačná skupina Heinrici, ktorá pozostávala z 1. tankovej brigády a 1. kráľovskej maďarskej armády.

Sovietske zoskupenie malo miernu prevahu v živej sile a výraznú v ťažkej technike, najmä v tankoch i letectve. "Technická prevaha Červenej armády sa vynulovala v dôsledku mohutného systému opevnení protivníka a zložitostí terénu,“ tvrdí v štúdii ruský vojenský historik Timur Latypov. Obrana skupiny Heinrici siahala do hĺbky 50 kilometrov.

Sovietske vojská krátko predtým ukončili ľvovsko-sandomiersku operáciu a teraz mali na prípravu desať dní, hoci podobné ofenzívy sa pripravovali aj dva mesiace. Útok sa začal skoro ráno 8. septembra 1944. Úloha znela: prekročiť Karpaty, vstúpiť na územie bývalého Československa a do piatich dní spojiť sa s povstalcami.

Velenie oboch frontov malo prísľub, že z druhej strany hraníc im bránu Karpát pomôžu otvoriť dve východoslovenské divízie. Ich útok do tyla protivníka sa mal udiať na tretí deň ofenzívy. Nestalo sa, Nemci ich odzbrojili skôr a bez boja. Obe divízie sa fakticky rozpadli už 4. septembra, ale plánovači karpatsko-duklianskej operácie sa o tom dozvedeli len deň pred jej začiatkom…

Cez krvavé rieky
Na najdôležitejšom smere hlavného úderu Krosno – Dukla – Prešov útočila Moskalenkova armáda. V jej zväzku sa nachádzal aj 1. československý armádny zbor v ZSSR s asi 16-tisíc príslušníkmi. Nasadili ich do bojov na poľskej strane už ráno 9. septembra spolu s 1. gardovým jazdeckým zborom a 25. tankovým zborom Červenej armády (dovedna 30-tisíc mužov). Z druhého sledu do východiskového postavenia sa presúvali v noci, ale pomaly, súc odkázaní na lesné cesty. Ostatné komunikácie boli totiž i nepriechodné – viedli cez Nemcami obsadené Krosno.

Ešte toho istého dňa v bojoch pri obciach Bóbrka, Wrocanka a Machnonka utrpeli naši ťažké straty. Padlo alebo bolo zranených takmer 600 mužov, niektorí, menej skúsení sa v panike dali na útek. Príčiny neúspechu? Velenie prvej a tretej brigády čs. zboru sa mylne domnievalo, že sú na území už obsadenom jednotkami Červenej armády a v nebojovej zostave sa dostali priamo do palebného postavenia nemeckého delostrelectva. Nuž a vzápätí museli čeliť výpadu nemeckej pechoty.

Bystrický v tejto súvislosti upozorňuje, že útvary a jednotky 38. armády si v prvých dňoch operácie na mnohých miestach navzájom prekážali, pohybovali sa po rovnakých cestách, ich prieskum, bojové zabezpečenie a nasadenie sa nedostatočne organizovali. Týkalo sa to aj nášho zboru.

Jeho prvá brigáda bola po bojoch pri Wrocanke výrazne oslabená a tretia fakticky prestala existovať. Veliteľ frontu maršal Ivan Konev vtedy odvolal veliteľa zboru generála Jana Kratochvíla a nahradil ho generálom Ludvíkom Svobodom.

„Přes spáleniště, přes krvavé řeky, pluk za plukem jde neochvějně dál,“ spievalo sa v pochodovej piesni čs. zboru. V skutočnosti to nebolo ani zďaleka také jednoznačné. Za prvých desať dní ofenzívy vojská 38. armády postúpili iba o 16 kilometrov, v tom čase už mali oslobodiť väčšiu časť východného Slovenska.

Je málo známe, že ako prvé prenikli na slovenské územie 13. septembra predsunuté útvary jazdeckého zboru generála Viktora Baranova. Nie pechota, ani nie tanky, ale kone, kavaléria. Keby sa im útok podaril, a nedostali sa do nemeckého obkľúčenia, tak 75. výročie jednej z najkrvavejších operácií druhej svetovej vojny si možno pripomíname o tri týždne skôr. Keby totiž Baranovov zbor naplno využil dieru v obrane nepriateľa, postupovali by jeho dve jazdecké divízie a štyri mechanizované pluky voľným operačným priestorom až do Bardejova. Tak znel rozkaz maršala Koneva.

"Povstalecká armáda by v tomto prípade prevzala úlohu paradesantnej armády, čiže silnej armády v tyle nepriateľa,“ uviedol o dva roky neskôr nemecký generál Hermann Höfle vo svojej výpovedi pred Národným súdom v Bratislave. Podľa neho by potom protivník mohol rozšíriť "okamžitý energický tlak“ smerom na západ.

Všetko sa však vyvinulo inak. Jednotky jazdeckého zboru síce prenikli na slovenské územie, ale Baranov bol po dvoch týždňoch rád, že aspoň časť z nich sa dostala z obkľúčenia a mohla ustúpiť. Už po štyroch dňoch sa totiž s jednotkami prerušilo spojenie a nedali sa zásobovať. Pri obci Poľana museli prejsť do kruhovej obrany.

Generál Moskalenko v memoároch o mnoho rokov neskôr označil celý Baranovov nápad s prelomením frontu za chybný. "Na rovine by sa to vyplatilo, ale horské podmienky znemožnili, aby našu jazdu nasledovalo delostrelectvo a pechota,“ napísal Moskalenko. Jeho nadriadený, veliteľ frontu maršal Konev mal iný názor a pripisoval neúspech červenej jazdy "nepochopeniu úlohy velením zboru“ a „neschopnosti pružne manévrovať, hľadať slabé miesta nepriateľa“.

Obraz skazy po tomto neúspechu vykreslil v spomienkovej knihe veliteľ delostrelectva čs. armádneho zboru Vilém Sacher. "Všade sme videli padlých sovietskych vojakov, povaľovali sa tam trosky povozov s nevypriahnutými konskými mŕtvolami. Ticho na ne dopadali snehové vločky.“ So svojimi mužmi prieskumníkmi sa tam Sacher ocitol 2. októbra 1944 a spočiatku si myslel, že sa dostali cez hranicu ako prví…

Medzitým sa podaril ďalší prielom: jednotky 1. gardovej armády – presnejšie jej horskí strelci pod velením generála Andreja Vedenina – pri útoku v smere Krosno – Sanok – Komanča oslobodili 21. septembra Kalinov – prvú obec na území Slovenska.

Tretí horský strelecký zbor na rozdiel od iných jednotiek tejto armády bol na ofenzívu v Karpatoch dobre pripravený, predtým bránil Kaukaz a podieľal sa na oslobodzovaní Krymu od fašistov. Ani jemu sa však nepodarilo ďalej postúpiť, keďže Nemci dostali posily a upevnili obranu.

Maršal Konev vydal v tom čase rozkaz, v ktorom stálo: "Buď Karpaty prejdeme, alebo v nich zomrieme!“

Jeden pokľakol, druhý si sadol
Koncom septembra 1944 vybojoval čs. armádny zbor (ešte vždy na poľskej strane) ťažké boje o Hyrowu horu, ktorá bola vstupnou bránou k našej štátnej hranici. Naše tanky ešte do takej výšky nestúpali a Nemci na hore vybudovali dva rady protitankových zátarás, za ktorými rozmiestnili mínomety a protitankové delá.

Štvrtého októbra ďalšie jednotky 38. armády prenikli nemeckou obrannou líniou a cez Dukliansky priesmyk postúpili na územie Slovenska. Predsunuté útvary nášho zboru ich nasledovali. Šiesteho októbra 1944 v piatok ráno na svitaní dosiahli štátnu hranicu. Dalo sa to zistiť podľa hraničného kameňa, ktorý však už päť rokov bol označený písmenom "S“ (Slovensko). Teraz ho mali znovu nahradiť stĺpom so štátnym znakom ČSR. Stalo sa tak na 28. deň karpatsko-duklianskej vojenskej

Po vojne sa 6. október slávil ako Deň Československej ľudovej armády a časom obrástol rôznymi legendami. Najrozšírenejšia bola o tom, ako vojaci pri prekročení štátnej hranice bozkávali zem, rodnú hrudu.

"Môžem dosvedčiť, že niektorí vojaci, nebolo ich akiste veľa, si skutočne pokľakli a bozkali zem,“ povedal, mi vari pred 15 rokmi generál vo výslužbe Oldřich Kvapil. Na Dukle mal hodnosť poručíka a bol náčelníkom štábu jedného z práporov. „Zrejme ako ja si zároveň radostne vydýchli, že sú konečne doma,“ dodal. „Boli sme za hranicou šesť rokov, a teraz sme sa vracali. Nie všetci, iba každý tretí, lebo ostatní medzitým padli v bojoch.“

Sacher však vo svojich pamätiach uvádza, že takúto scénu nikde nevidel. „Pokiaľ sa vôbec mohli zastaviť, tak si posadali a apaticky odpočívali,“ napísal. „Čakali ich ďalšie boje.“

Niečo podobné tvrdil generál Karel Klapálek, vtedy veliteľ 3. brigády zboru. Podľa neho máloktorý z vojakov si uvedomoval, že práve prešiel hranicu, tobôž aby sa na nej zastavoval a priľnul k nej "v rachote streľby, dunení rán, v napätí nervov, keď každý chybný krok môže znamenať koniec“. Navyše, nebolo sa prečo veľmi dojímať ani oslavovať. Predsunuté jednotky síce ešte toho istého dňa oslobodili Vyšný Komárnik, ale Nemci sa vzápätí zachytili na ďalšom obrannom pásme len šesť kilometrov južne od priesmyku, pri Nižnom Komárniku.

Ale vráťme sa ešte k hraničnému stĺpu. "Na hranicu sme vyšli za ranného šera,“ spomínal už po vojne desiatnik Vladimír Tyrek. „Vtom na nás odkiaľsi začali páliť Nemci. Nezranili síce nikoho, guľky však prelomili žrď vlajky a jej látku úplne roztrhali.“ Vojaci si potom museli pomôcť narýchlo zhotovenou papierovou vlajkou.

Hranica akoby sa bránila staronovému označeniu, lebo po prvýkrát nevyšiel ani zámer so stĺpom. Zakopali ho síce do zeme a vojak Rudolf Belavý z Pružiny naň osadil štátny znak ČSR. Civilným povolaním bol Belavý zlievač, deň predtým znak zhotovil z plechu havarovaného lietadla. Netrvalo však dlho a stĺp vyvrátil výbuch míny, na ktorú blízko hraničnej čiary nabehlo auto s generálom Jaroslavom Vedralom-Sázavským, veliteľom 1. brigády čs. zboru. Generál pritom zahynul, stĺp museli postaviť znovu.

To všetko sa udialo onoho slávneho 6. októbra 1944. Keď počúvame alebo čítame spomienky pamätníkov na bitku v Karpatoch – či už vojakov alebo ich veliteľov – najviac im z nej utkvel v hlavách vtedajší nečas. Neustály dážď, pľušť, husté hmly, rozvodnené horské potoky, bezodné bahno.

Počasie bolo zjavne na strane nepriateľa, to priznával vo svojich každodenných "zvodkách“ z frontov aj Hitlerov hlavný stan. Preberala ich ľudácka tlač. "V lesných Karpatoch sa včera zmiernila prudkosť sovietskych útokov, podnikaných na početných miestach za silného dažďa a prvého sneženia,“ informoval Slovák 7. októbra 1944. Mimochodom, tento denník svojim čitateľom prekročenie štátnych hraníc Červenou armádou a čs. zborom zamlčal. Denník Gardista pripustil iba to, že "boľševickým vojskám sa na dvoch miestach podarilo preniknúť asi na 500 metrov do nemeckých hlavných pozícií“.

Takýmto terénom sa útočiace vojská mohli iba brodiť. "Podmáčaná pôda takmer úplne paralyzovala pohyb techniky a celú dopravu,“ napísal v memoároch o situácii 38. armády Moskalenko. Na niektorých úsekoch museli vojaci svoje delá a mínomety prenášať doslova na pleciach.

Alebo tankisti: stroje sa v úzkych priechodoch nemohli rozvinúť do bojových zostáv, museli postupovať v zástupoch, často zastavovať kvôli mínovým poliam alebo intenzívnej paľbe nepriateľských zbraní. Cestu im však často zatarasovali aj zničené či zhorené tanky – vlastné i protivníkove.

A ešte si zapamätali neprístupne hory bičované studenými jesennými vetrami, husté lesy, rokliny a priepasti ukrývajúce nepriateľa. „V tých bojoch sme spoznali, čo znamenajú naše pohraničné hory a ako sa dajú brániť,“ spomínal Sacher, veliteľ delostrelectva 3. brigády. „A to dokonca aj bez betónových pevností a bunkrov, ktoré sme bez boja upustili v roku 1938.“ Mnohí z tých, čo vtedy prežili, hory tak znenávideli, že keď sa po vojne vybrali s rodinou niekam na dovolenku, výšinám sa zďaleka vyhýbali. "Nemci boli zakopaní v kopcovitom teréne, oni nás videli, keď sme vyrážali do útoku, mali nás ako na dlani,“ rozprával mi plukovník vo výslužbe Ján Minárik, vtedy 22-ročný veliteľ mínometnej čaty (zomrel pred šiestimi rokmi). "Mali schopných ostreľovačov, no nielen to: priam fanaticky bojovali o každý kopec, ba o každý strom.“ Polovica vojakov Minárikovej jednotky padla na Dukle, tam sú aj pochovaní. Ostatní si odniesli na pamiatku rôzne zranenia.

Zapamätali si ešte únavu, nesmiernu únavu. Ak si niekde na chvíľu sadli, spravidla hneď zaspali. Napokon, únavou trpel aj protivník, čo dosvedčujú spomienky nemeckých "obrancov“ Karpát, rozmiestnené na internete. "Stiahli nás do dediny v tyle, jej obyvatelia sa na nás vystrašene dívali, takých špinavcov ešte asi nevideli,“ napísal Johannes Flemke, bývalý príslušník 1. lyžiarskej stíhacej divízie (bola na Dukle aj taká). "Uvarili sme si zemiakovú polievku a potom od únavy zaspali.“

Prežili gulagy aj Duklu
Od samého pamätného dňa 6. októbra, keď naši oslobodili Vyšný Komárnik a Nemci sa zachytili pri Nižnom Komárniku, sa front na dlhých sedem týždňom zastavil a obe strany sa vyčerpávali v nekonečnom pozičnom boji.

Vojská sa pohli až 26. novembra, ale strašne pomaly. Pre lepšiu predstavu: z hraničného priesmyku na Dukle do Svidníka je iba 19 kilometrov. Ale vojaci Moskalenkovej armády obsadili toto mestečko až po vyše troch mesiacoch urputných bojov – 19. januára 1945! Straty boli veľké. "V niektorých dňoch máme väčšie straty z výbuchov mín, ako z bojov,“ zapísal si Klapálek niekedy v novembri 1944. Ak boli nášľapné míny také nebezpečné pre skúsených vojakov, čo potom mohli znamenať pre civilistov?

V Znojme ešte pred piatimi rokmi žil major vo výslužbe Jozef Citterberg, mal už 93 rokov. V bitke na Dukle bol spojárom a jeho budúca manželka Viera – zdravotníčkou. Až po vojne sa mu zdôverila, čo zažívala v poľnej nemocnici: "Tých zranených a dokaličených po výbuchoch bolo toľko, že sme ich nestačili operovať,“ spomínala. „V jednej opustenej chalupe v nejakej osade pri hraniciach sme ich kládli na stôl a pílkou im tie hnáty odrezávali.“ Bez okamžitej amputácie gangrénou postihnutých končatín hrozila totiž nešťastným vojakom istá smrť. Lekári však denný prísun stoviek zranených jednoducho nezvládali. A tak ich aj pri ťažkých chirurgických zákrokoch museli niekedy zaskočiť mladé ošetrovateľky z rýchlokurzov.

Mimochodom, náš armády zbor mal zaujímavé národnostné zloženie, o ktorom sa dlho nehovorilo. Najpočetnejšiu skupinu v ňom tvorili Česi, pred nástupom na Duklu ich bolo asi 7 800. Nasledovali zakarpatskí Ukrajinci a Rusíni – okolo 4 000, Slováci – 3 500 a vyše 1 200 bolo príslušníkov ostatných národov a národností. Medzi Čechmi prevažovali takzvaní volynskí Česi, ktorí od 19. storočia žili na Ukrajine medzi mestami Luck, Rovno, Dubno. Isteže, zloženie zboru sa výrazne zmenilo v prospech Slovákov po mobilizáciách uskutočnených na oslobodenom území východného Slovenska v jari 1945.

Mnohí Ukrajinci a Rusíni prišli do zboru zo sovietskych gulagov, v rokoch 1939 – 1940 totiž utekali do ZSSR z Podkarpatskej Rusi, ktorá dovtedy bola súčasťou ČSR a zrazu ju obsadzovali maďarské vojská. Nikolaj Tegza, rodák od Užhorodu, ako 18-ročný takisto ušiel, ale za nelegálny prechod hraníc ho Sovieti poslali na nútené práce do Vorkuty za polárny kruh. O dva roky sa dobrovoľne prihlásil do čs. jednotky, ktorá sa formovala v Buzuluku – mestečku v ďalekej orenburskej stepi a prešiel s ňou celú bojovú cestu. Na Dukle už bol veliteľom protileteckej batérie, po vojne zostal žiť v Liptovskom Mikuláši, zomrel tam pred ôsmimi rokmi. Na Duklu spomínal do smrti ako na peklo. Aj o lokálnych bojiskách, ktoré k nej viedli, sa vyjadroval rovnako, napríklad "peklo Wrocanky“…

Podobnú odyseu prekonali tiež viacerí Slováci – príslušníci zboru. V roku 1939 si aj Minárik ako študent myslel, že Sovieti vítajú slovenských antifašistov s otvoreným náručím. Hneď ho však šupli do pracovného tábora v Karélii za polárnym kruhom. V neuveriteľne drsných podmienkach staval s ostatnými väzňami novú železnicu.

"Mnohí z nás tam zahynuli a ja by som skončil asi rovnako, nebyť možnosti odčiniť svoje údajné hriechy v československej jednotke, ktorá sa začala organizovať koncom roku 1941 v Buzuluku,“ spomínal Minárik. Prihláška na front bola vtedy jedinou priepustkou z gulagu. Podľa najnovších výskumov českých historikov to zachránilo pred istou smrťou tisíce väzňov z bývalého Československa.

Príliš veľká cena
Smrť potom mala žatvu na miestach, ktoré oslobodzovali, a predovšetkým na Dukle. Straty boli také veľké, že dlho sa nedali presne spočítať, týkalo sa to najmä počtov padlých vojakov 38. armády. Nemci aj na Dukle mali oveľa lepšiu evidenciu (bezmála 11-tisíc padlých). Pomerne dôveryhodné boli aj údaje o stratách 1. československého armádneho zboru (1¤127 padlých, ďalších 224 zomrelo na ťažké zranenia a 1 017 bolo nezvestných).

Predpokladá sa, že na poľskej strane Dukly padlo okolo 5-tisíc príslušníkov 38. armády. A na slovenskej? Kedysi sa to pokúšal zistiť Igor Slepcov, pôvodom Rus, dlhoročný pracovník Vojenského historického múzea vo Svidníku. Zarazili ho dva rozdielne dokumenty o počte pochovaných červenoarmejcov. Podľa jedného mali vo Svidníku uložiť do štyroch spoločných hrobov telesné ostatky 9-tisíc vojakov. Tento údaj sa prvýkrát objavil v štatistikách už v roku 1947 a neustále sa opakoval. "Je jediný, ktorý vyzerá ako zaokrúhlený a nepresný,“ upozorňoval Slepcov.

To však nebolo všetko. Koncom 60. rokov odovzdal bývalý člen okresnej exhumačnej komisie tunajšiemu múzeu výkaz pochovaných sovietskych vojakov na cintoríne vo Svidníku. Išlo o štyri listy papiera bez podpisov a dátum s údajmi o exhumovaných a prenesených pozostatkoch z 33 obcí Svidníckeho okresu. Dovedna 5¤851 padlých. "Tak teda koľkých tu pochovali – 9-tisíc alebo 5¤851?“ pýtal sa Slepcov. Podľa jednej informácie preniesli do Svidníka aj exhumované pozostatky vojakov z okresov Stropkov a Bardejov. Straty Červenej armády na území týchto dvoch okresov sa však dajú rátať „len“ na desiatky padlých, čo 3-tisícový rozdiel nevysvetľuje. Rozpory v základných údajoch vznikli najskôr nepresnou evidenciou. Viac svetla do týchto smutných štatistík prinieslo až sprístupnenie ruských archívov začiatkom 90. rokov minulého storočia.

Straty boli obrovské, dnes už aj ruská historiografia zaraďuje Duklu medzi sedem najkrvavejších bitiek druhej svetovej vojny. „Sloboda nespadne z neba, musí sa vybojovať, nie však za cenu zbytočných strát. A my sme ich mali," napísal Sacher. To znamená, že aj celá karpatsko-duklianska operácia bola zbytočná?

Je pravda, že hlavný politický cieľ – spojiť sa s povstalcami operácia nesplnila. Viazala však na východe značné sily hitlerovcov. "Vďaka tomu neboli Nemci schopní po 5. septembri nasadiť do protipovstaleckých bojov z priestoru na východnom fronte ani jedného vojaka,“ potvrdzuje Prečan.

"Táto operácia nás vyšla veľmi draho, ale aj mnohému nás naučila,“ spomínal maršal Konev. Podľa súčasných ruských historikov nepatrila síce Dukla medzi najvydarenejšie bitky Červenej armády, čiastočné vojenské efekty jej však nemožno uprieť. "Dosiahlo sa ňou oslobodenie Zakarpatska, prelomila nemeckú obranu, ktorú hitlerovské velenie považovalo za neprekonateľnú, a vytvorila nástupný priestor pre oslobodenie Československa,“ uzatvára vojenský historik Juriij Knutov.

Vladimír Jancura, Pravda 06.10.2019 

Zdroj:
https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/528123-dukla-1944-prejst-karpaty-alebo-zomriet/


Foto:
Pamätník na Dukle bol slávnostne sprístupnený v roku 1949. Pylón je vysoký 28 metrov. (Autor: architekt Josef Grus, autor pôvodnej sochy čs. vojaka, ktorej verná kópia je súčasťou pamätníku aj dnes: Jan Adolf Vítek.)
Autor: TASR, Maroš Černý

Pravda
Naspäť na aktuality