Kto bol Anatolij Kralickyj?

Anatolij Alexander Kralický (1834-1894) sa narodil vo Vyšných Čabinách. Jeho otec Fedor sa narodil v Haliči a ako mladík prišiel do monastierskej školy v Krásnom Brode, aby sa vyučil za kantora a učiteľa. V krásnobrodskej monastierskej škole dostával zá kladné vedomosti aj Alexander. Neskôr študoval na gymnáziu v Prešove. Stal sa baziliánskym mníchom a prijal rehoľné meno Anatolij.

Po skončení teologických štúdií v eparchiálnom seminári v Užhorode bol v roku 1858 v Prešove vysvätený za kňaza. Bol profesorom cirkevného práva a histórie. Pôsobil v Svätomikulášskom monastieri v Mukačeve, ktorý bol od svojho začiat ku hlavným strediskom ná bo žen ské ho, národného i kultúrneho života Podkarpatskej oblasti. Mal tak k dispozícii dávne archívy a bohatú knižnicu, horlivo študoval históriu svojho národa, usiloval sa u ľudí pozdvihnúť národné povedomie. Rusínov bolo v roku 1870 okolo 450-tisíc a tvorili iba 3% z celkového počtu obyvateľov Uhorska.

Anatolij Kralický je popri Alexandrovi Duchnovičovi a Alexandrovi Pavlovičovi najvýznamnejší spisovateľ podkarpatskorusínskej literatúry druhej polovice 19. storočia. Väčšinu svojich diel publikoval v zahraničí – vo Viedni, Ľvove, Kyjeve, Moskve, Peterburgu. Pod pisoval sa rôznymi pseudonymami a kriptonymami. Jeho die la neboli za jeho života vydané knižne. Je autorom viacerých romantických poviedok a sociálno-spoločenských poviedok. Najväčšiu publicitu z jeho historických diel získala poviedka Knieža Laborec V poviedke vystupujú Slova nia ako vlastenci a Maďari ako dobyvatelia. Vyvrcholením deja je „koniec Užhorodu i Russkému kniežactvu.“ V tom je zahrnutá i tragická smrť kniežaťa, ktorého Maďari chytili a obesili pri rieke Sviržava. „Pochovali ho na tom mieste pri Sviržave a nazvali tú nešťastnú riečku Laborec.“

Spracované podľa publikácie Mgr. Milana Jasíka