Načo nám bola Podkarpatská Rus

Knižný tip: Československý svet v Karpatoch 


Je to náš veľký územný úspech, tvrdil pred 100 rokmi po návrate z Paríža do Prahy Edvard Beneš. V parlamente obhajoval pripojenie Podkarpatskej Rusi k Československu. Svojmu americkému životopiscovi Edwardovi B. Hitchcockovi však s odstupom času povedal: "Vedel som, že to bude skôr bremeno ako dar."

Zmluvu o pripojení Podkarpatska k ČSR podpísali účastníci mierovej konferencie 10. septembra 1919 v zámku Saint-Germain-en-Laye neďaleko Paríža. V rovnaký deň uzavreli v tom istom zámku väčšiu mierovú zmluvu s Rakúskom, ktorá preto dostala názov Saintgermainská. Zmluva o pripojení Podkarpatskej Rusi sa označuje ako "menšia (minoritná) saintgermainská“.

Ale aj ona veľká zmluva s Rakúskom sa Československa bezprostredne týkala – veď vytyčovala jeho hranice s týmto susedom. Beneš síce pred poslancami Národného zhromaždenia v Prahe hovoril o "veľkých územných úspechoch“ ČSR, mohli však byť aj väčšie.

Vedeniu mierovej konferencie predkladal predsa návrhy na pripojenie Lužice, Kladska, Sliezska a veľkého územia na juhu Čiech. Všetky boli Radou piatich – v ktorej zasadali prezidenti a premiéri USA, Veľkej Británie, Francúzska, Talianska a Japonska – odmietnuté. Na juhu Čiech sa podarilo dosiahnuť len malý územný zisk: Valticko, Západné Vitorazsko a časť Českých Veleníc. Dovedna okolo 230 štvorcových kilometrov s ani nie desiatimi tisíckami obyvateľov. To Podkarpatská Rus alebo Rusínsko, ako ho ešte neskôr volali, mala rozlohu 12 656 km2, asi toľko ako majú dnes Žilinský a Banskobystrický kraj spolu. A žilo tam vtedy bezmála 600-tisíc ľudí.

Prečo sa však Praha o toto územie vôbec usilovala, ak sa malo stať pre nový, stále sa ešte iba formujúci štát takou príťažou?

Čertovo kopýtko autonómie
Myšlienka začleniť Podkarpatsko do budúceho Československa sa zrodila na sklonku prvej svetovej vojny medzi americkými Rusínmi. Tomáš G. Masaryk pôvodne s niečím takým nerátal, vo svojich prvých projektoch prenechával územie obývané „Karpatorusínmi“ Rusku. Názor zmenil po boľševickej revolúcii, keď Rusko prišlo Brestlitovským mierom o značnú časť svojho územia.

"Prehra Ruska poskytla možnosť pričleniť Podkarpatskú Rus k našej republike,“ napísal v roku 1925. "Spočiatku to bolo len zbožným želaním, ale v Rusku a na Ukrajine som sa musel týmto plánom zaoberať, lebo ukrajinskí vodcovia o budúcnosti všetkých maloruských častí mimo Ruska so mnou neraz rokovali. A proti pričleneniu Podkarpatskej Rusi k nám námietky nemali.“

Otázka Podkarpatska musela Masaryka napadnúť v súvislosti s východnou i južnou hranicou budúceho štátu, s jeho perspektívnymi susedmi: Maďarskom, Poľskom, ale – prečo nie? – aj s Rumunskom. A v neposlednom rade o tom uvažoval i v spojitosti so Slovenskom. Veď Podkarpatská Rus – podobne ako Slovensko – bola po stáročia súčasťou Uhorského kráľovstva. A po rozpade Rakúsko-Uhorska by sa stala akoby krajinou nikoho.

Masaryk bol však demokrat, a tak ho zaujímal názor samotných Rusínov – ako si oni predstavujú budúcnosť svojej domoviny? Sám súc emigrantom zisťoval nálady najprv v radoch rusínskej emigrácie. Predpokladá sa, že najviac karpatských Rusínov žilo vtedy v Spojených štátoch – okolo 200-tisíc, čiže tretina stálych obyvateľov Podkarpatska. Ako sa dostali do Ameriky? Podobne ako Slováci, ktorí ešte pred vojnou odchádzali hľadať si obživu za "veľkú mláku“. A podobne ako Slováci sa tam združovali do krajanských spolkov. V Homesteade (štát Pensylvánia) vznikla v júli 1918 ich strešná organizácia – Americká národná rada Uhro-Rusínov, navonok ju reprezentoval Július Gardoš a predovšetkým mladý advokát Gregor (Grigorij) Žatkovič, v tom čase právny zástupca firmy General Motors. Práve jeho poverila národná rada vypracovaním memoranda o možnostiach ďalšieho rozvoja Podkarpatska.

Žatkovič načrtol niekoľko možností a z poverenia rady sa spolu s Gardošom vybrali 23. októbra 1918 za prezidentom USA Woodrowom Wilsonom. Reku, čo sa vám z toho zdá najreálnejšie a s čím by ste nám vedeli pomôcť, pán prezident? Ako vyplýva z Gardošovho svedectva, Wilson hneď po zoznámení sa s obsahom memoranda im otvorene povedal, že dve alternatívy a v prvom rade "samostatné Podkarpatsko“, ale aj spojenie s Haličou a Bukovinou sú nereálne. Ale vyhováral im aj autonómiu v rámci Uhorska: "Autonómiu pre Rusínov áno, nie však od Maďarov, ale v rámci niektorej susednej slovanskej krajiny!“ Lenže ktorej?

Wilson im poradil obrátiť sa na Úniu stredoeurópskych národov, ktorú v USA pomáhal zakladať Masaryk. Združovala už 11 národov, neprijala by medzi seba ešte aj Rusínov? Masaryk sa v tom čase nachádzal vo Washingtone, stretli sa ešte v ten istý deň. Ich rokovania o pár dní pokračovali i vo Filadelfii na kongrese Únie a – ruka bola v rukáve. "Prišli do styku s Poliakmi, Ukrajincami, Rumunmi a, samozrejme, s Maďarmi,“ spomínal Masaryk, "nakoniec sa rozhodli, že sa pripoja k nám.“

Americká národná rada Uhro-Rusínov požiadala oficiálne o pripojenie Podkarpatska k Československej republike 12. novembra 1918, teda už po jej vzniku, mala však viacero podmienok a na prvom mieste – autonómiu. Masaryk im ju sľúbil, podobne ako o pol roka skôr ju v Pittsburghu prisľúbil Slovákom…

Slovensko – rusínsky spor
Ale rozhodujúce slovo o ďalšom osude krajiny pod Karpatmi mali mať ľudia, ktorí v nej naďalej žili. Nedajú prednosť pripojeniu k Maďarsku alebo k Ukrajine?

Na konci roku 1918 totiž Budapešť všetkými možnými spôsobmi lákala Rusínov do svojho "košiara“. Vláda Mihálya Károlyiho dokonca vyhlásila na Podkarpatsku autonómnu oblasť pod názvom Ruská krajna so sídlom v Mukačeve a vymenovala jej gubernátora. Uskutočnili sa voľby do snemu, pravda, s veľmi nízkou účasťou. Snem sa prvýkrát zišiel 11. marca 1919, ale už o desať dní uskutočnili komunisti pod vedením Bélu Kuna v Budapešti prevrat a vyhlásili Maďarskú republiku rád.

Jej vláda zriadila osobitný ľudový komisariát pre rusínske oblasti, do Mukačeva vymenovala svojho splnomocnenca a rusínsky jazyk uznala za druhý úradný jazyk popri maďarčine. Miestne obyvateľstvo však pohoršila zoštátnením pôdy. Nasledoval protikomunistický puč v Mukačeve a následne rozhodnutie Budapešti o zrušení rusínskej autonómie.

V Podkarpatsku i na východe Slovenska v tom čase už pôsobili rusínske národne rady – najznámejšie z nich sídlili v Užhorode, Chuste a v Prešove – a osvojili si niektoré programové myšlienky amerických krajanov.

Medzitým sa v Paríži začala konferencia, na ktorú – na Masarykov návrh – pozvali začiatkom marca 1919 z Ameriky Žatkoviča a Gardoša. Tí sa pred zástupcami veľmocí vyslovili za "česko-slovensko-ruskú federáciu“, v ktorej by Podkarpatská Rus mala samosprávne postavenie. Z Paríža obaja cestovali do Prahy, kde svoj program predložili prezidentovi. Čo v ňom bolo nové na rozdiel od ich predbežných dohôd z Filadelfie? Požadovali rozšírenie Podkarpatskej Rusi o značnú časť východného Slovenska, kde žilo rusínske obyvateľstvo. Týkalo sa to Šariša, Zemplína aj Spiša. Masaryk sa vyhol priamej odpovedi a odkázal ich na slovenských politikov: Ak budú oni súhlasiť, prosím.

Cestovali teda do Bratislavy, kde sídlila slovenská "vláda“ na čele s Vavrom Šrobárom. Ten, samozrejme, s ich požiadavkami na rozšírenie západných hraníc Rusínska nemohol súhlasiť. Dôvod? Na dotyčnom území nežijú len Rusíni, ale národnostne zmiešané obyvateľstvo, niekde prevládajú Slováci.

Žatkovič s Gardišom sa potom pobrali do Prešova. Tamojšiu Karpato-ruskú národnú radu viedol Anton (Antonij) Beskid, rodák z Hanigoviec pri Sabinove. Beskid bol jednoznačne za pripojenie k ČSR aj za rusínsku autonómiu, ale pokiaľ ide o východosloven­ských Rusínov, zostával realistom a predstavy amerických krajanov o hraniciach Podkarpatskej Rusi považoval za prehnané.

Žatkovič navštívil 15. marca 1919 aj Užhorod, ktorý medzitým obsadilo československé vojsko (ďalej zatiaľ nešlo). Na tomto turné sa mu podarilo aspoň jedno – skoordinovať postup domácich rusínskych reprezentácií, ktoré v polovici mája 1919 vytvorili Ústrednú národnú radu s Beskidom na čele a oficiálne požiadali o pripojenie regiónu k ČSR. Beskid potom odovzdal Masarykovi v Prahe memorandum, kde načrtol rozsah územia Podkarpatska a jeho hranice.

Ústredná rada zľavila z požiadaviek amerických krajanov a do Podkarpatskej Rusi žiadala zahrnúť z východného Slovenska už len časť Šarišskej župy. Ale aj to sa stalo predmetom ostrých sporov.

V septembri 1919 vznikla dokonca slovensko-rusínska komisia na určenie hranice, Rusínov viedol Beskid, Slovákov – poslanec parlamentu za národných socialistov Igor Hrušovský. Podľa tvrdenia Ivana Popa, historika zaoberajúceho sa Podkarpatskom "Masaryk poradil Slovákom nedávať Rusínom žiadne písomné záruky úpravy hraníc“…

Či už to bolo tak, alebo onak, nakoniec prišlo na Benešove slová, ktorý Žatkovičovi ešte v Paríži oznámil, že víťazné mocnosti môžu schváliť jedine takú hranicu Slovenska s Podkarpatskou Rusou, ktorá povedie po rieke Uh.

Z požiadaviek "Amerikánov“ zostal v Beskidovom memorande nový názov štátu po včlenení Podkarpatskej Rusi: Česko-slovensko-ruská republika. Ale ani ten nakoniec neprešiel. A zostala požiadavka širokej autonómie, pravda, bez niektorých nereálnych predstáv, napríklad o vlastnej mene, vlastnej emisnej banke, vlastnom vojsku či vlastnom delegátovi pri Spoločnosti národov.

Karpaty – bariéra proti boľševizmu?
V druhej polovici mája 1919 predložil Beneš výboru pre československé záležitosti na mierovej konferencii návrh o pripojení Podkarpatskej Rusi k ČSR a návrh jej autonómie. Prečo bola vláda ČSR za pripojenie Podkarpatskej Rusi? Jeden z dôvodov vysvetlil vtedajší minister zahraničných vecí Beneš slovami: "Umožnilo by nám to susediť s Veľkým Rumunskom, čo je veľmi dôležité pre obe krajiny vzhľadom na maďarské nebezpečenstvo…“ Práve v tom čase Kunova Červená armáda podnikala výpady na slovenské územie a ohrozovala celistvosť ČSR. Ako hlavné dôvody však Beneš uviedol želanie samotných Rusínov žiť v jednom štátnom útvare s Čechmi a so Slovákmi a nebezpečenstvo ich maďarizácie, ak by zostali vo zväzku s Maďarmi.

Beneš mal odpoveď aj na otázku, prečo by Rusíni nemohli žiť v štátnom zväzku s Ukrajincami, veď mnohí sa orientujú na Ukrajinu a koncom roku 1918 dokonca na časti podkarpatského územia vyhlásili Ukrajinskú ľudovú republiku (pravda, s krátkym trvaním). Ich spojenie s Ukrajinou je nemožné pre odpor Poľska a ďalších štátov, odpovedal Beneš.

Český historik Jan Rychlík však upozorňuje, že Beneš mal na mierovej konferencii ešte jeden veľmi silný argument: "Pripojením územia k ČSR sa malo zabrániť tomu, aby sa Rusko v prípade ovládnutia Haliče dostalo na južnú stranu Karpát.“ Tento argument zavážil najmä v aktuálnej situácii, keďže sovietska Červená armáda začala od jari 1919 prenikať na Ukrajinu a Kominterna zintenzívnila export revolúcie z Moskvy do strednej Európy. Pripojením Podkarpatskej Rusi k ČSR sa mala postaviť pevná bariéra proti boľševizmu.

Čo sa týka otázky autonómie na Podkarpatskej Rusi, Beneš účastníkom konferencie vysvetľoval, že československý štát chce zabezpečiť svojim národom práva podľa zásad zakotvených v ústave Švajčiarskej republiky. Čiže na úrovni konfederácie?

Ako už vieme, Rusínom sľúbil autonómiu aj Masaryk, predstavoval si ju však zrejme ináč ako Žatkovič. „Ako istú regionálnu samosprávu celkom prirodzenú pre demokratické štáty, možno s väčším inštitucionálnym zvýraznením než v iných oblastiach, preto v tejto požiadavke nevidel žiadny problém a bez váhania s ňou súhlasil,“ myslí si historik Stanislav Konečný zo Slovenskej akadémie vied. "Zatiaľ čo Žatkovič vnímal autonómiu v kontexte politického systému USA a pomer rusínskeho územia k Československu tak videl ako vzťah členského štátu Únie k federálnym orgánom, ktorým odovzdával iba tie naozaj najdôležitejšie kompetencie.“

Saintgermainská mierová zmluva však podmienila pripojenie Podkarpatskej Rusi k ČSR poskytnutím rozsiahlej autonómie s vlastným snemom, guvernérom a s právomocami v jazykových, náboženských a školských záležitostiach. Ako zistil český ústavný právnik Zdeněk Peška ešte v 30. rokoch minulého storočia, autorom kľúčových článkov zmluvy bol Beneš, s výnimkou dvanásteho, o prednostnom vyberaní rusínskych úradníkov do tejto samosprávy. Išlo o návrh štátneho tajomníka USA Roberta Lasinga, ktorý nakoniec zaradili do zmluvy.

Práve s plnením týchto záväzkov mala prvá republika najväčšie problémy, hoci jej ústava z roku 1920 prevzala fakticky všetky články mierovej zmluvy. Rusínsky snem nebol nikdy zvolaný, na čele síce stál guvernér – prvým bol Žatkovič, ktorý sa už po necelom roku vrátil znechutený do USA – jeho postavenie však bolo až do roku 1937 slabé. Namiesto autonómie dostali karpatskí Rusíni v roku 1928 zemské zriadenie, o všetkých kľúčových otázkach sa rozhodovalo v Prahe, verejní zamestnanci a vedúci pracovníci boli na Podkarpatskej Rusi väčšinou Česi. Najprv Praha dôvodila kultúrnou zaostalosťou kraja, polovica obyvateľov bola negramotná, nič sa však zásadne nemenilo ani po tom, čo školy pripravili prvú generáciu rusínskej inteligencie.

V priebehu prvej republiky vzniklo niekoľko projektov rusínskej autonómie, prijatie zákona sa však neustále odkladalo, neskôr aj preto – ako vyplýva z archívnych dokumentov – že to môže vyvolať "veľmi negatívnu ozvenu na Slovensku“, posilniť tamojšie autonomistické tendencie…

Bilancia dvoch desaťročí
Autonómie sa Rusíni dočkali – podobne ako Slováci – až po Mníchovskej konferencii v jeseni 1938. Prišli však o juh Podkarpatska, ktorý pripadol (vrátane Užhorodu a Mukačeva) horthyovskému Maďarsku. Administratívnym sídlom sa preto stal Chust. Po rozbití Československa v marci 1939 nasledovalo vyhlásenie Karpatskej Ukrajiny a o niekoľko dní nato prišla maďarská okupácia.

Na sklonku druhej svetovej vojny odpovedal Beneš (ako prezident ČSR) kladne na Stalinovu žiadosť o odstúpenie "Zakarpatskej Ukrajiny“ Sovietskemu zväzu. Už mal po krk tohto bremena? Zmluvne sa všetko uzavrelo koncom júna 1945.

Najmä na českej strane (oveľa menej na slovenskej) stále prežíva istá nostalgia za Podkarpatskou Rusou. A na strane karpatských Rusínov? Za 20 rokov v zostave ČSR sa tento kraj pozdvihol kultúrne a vzdelanostne, o tom nepochybuje už ani oficiálna ukrajinská historiografia. Kolektív autorov vysokoškolskej učebnice Dejiny Ukrajiny (J. Micik, O. Bažan, V. Vlasov) však zároveň negatívne hodnotí status Rusínov ako osobitnej národnosti, považuje ich totiž za súčasť ukrajinského národa. 

Vladimír Jancura, Pravda 10.09.2019  /krátené/

Zdroj:
https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/525276-naco-nam-bola-podkarpatska-rus/

Foto:
Gregory (Gregorij) Žatkovič v Užhorode, prvý zľava, r. 1920.Autor: ZDROJ: PUBLIKÁCIA - H. OPLEŠTILOVÁ, L. BABKA: ZMIZELÝ SVĚT PODKARPATSKÉ RUSI VE FOTOGRAFIÍCH RUDOLFA HŮLKY / NÁRODNÍ KNIHOVNA ČR