Poradca ukrajinských priemyselníkov Eduard Buraš Budem hovoriť bez príkras, situácia je veľmi zlá

Rozhovor s Eduardom Burašom o aktuálnej situácii na Ukrajine a ekonomických príležitostiach, ktoré Slovensko ignoruje.

Martin Hanus
Jozef Majchrák

Od vypuknutia vojny sa angažuje v poskytovaní humanitárnej pomoci Ukrajine. Nedávno získal ocenenie ukrajinského parlamentu za prínos k rozvoju slovensko-ukrajinských vzťahov.

Predtým pôsobil ako poradca premiérov Eduarda Hegera a Ľudovíta Ódora pre cezhraničnú spoluprácu.

Eduard Buraš v rozhovore pre Postoj hovorí, prečo bude nadchádzajúca zima pre Ukrajincov najhoršia od vypuknutia vojny a akú úlohu v tom zohrávajú obrovské škody na ukrajinskej energetike a v poľnohospodárstve.

Upozorňuje aj na to, ako Slovensko nevyužíva príležitosti, ktoré sa mu na Ukrajine ponúkajú.

Eduard Buraš je od mája tohto roku odborným poradcom prezidenta Ukrajinského zväzu podnikateľov a priemyselníkov Anatolija Kinacha pre oblasť investícií a ekonomickej spolupráce so Slovenskom. Je ambasádorom Zakarpatskej oblasti na Slovensku.

Práve ste sa vrátili z Ukrajiny, kam chodíte často. Ukrajinci sa už pripravujú na zimu, ktorá bude veľmi kritická, keďže Rusko zničilo energetickú infraštruktúru a intenzívne útočí aj na civilné ciele. Ako prežije Ukrajina najbližšiu zimu? 
Budem hovoriť bez príkras, situácia je totiž veľmi zlá. Rusi predtým útočili najmä v noci, teraz už aj hocikedy za bieleho dňa. 

Ľavý breh Dnepra je v Kyjeve odstavený od elektrickej energie, úrady vyzývajú obyvateľov výškových budov, ktoré čelia bombardovaniu, aby opustili svoje príbytky. Majú si hľadať niečo nové v okolí, kde by si dokázali na zimu zabezpečiť teplo.

Už sa aj z tejto časti Kyjeva presúvajú preč?
Už sa to deje. Chersonský primátor dokonca vyzval miestnych, aby odišli z mesta. Samospráva totiž nedokáže garantovať vykurovanie, energie a prísun tepla pre obyvateľov, ktorých je tam okolo 300-tisíc.

Ak dnes, dva až tri mesiace pred začiatkom zimy, vyzývajú ľudí na opustenie domov, tí už musia riešiť, kam odísť a čo si vziať so sebou. Hrozí zdevastovanie majetku a krádeže v prázdnych príbytkoch. Deti sa učia v podzemných krytoch a učebniach 11 metrov pod zemou, napríklad v Dnipre či Záporoží, kde sú schopné v podzemí prežiť aj sedem dní.

Ako to vyzerá na západe Ukrajiny?
Minulý pondelok a utorok som bol pracovne v Užhorode, kam sme odviezli humanitárnu pomoc vďaka koridorom spolupráce. Na pošte v časti Storožnica bolo neobvykle prázdno. Povedali mi, že dva dni sa tam hmýrilo veľa ľudí, lebo Američania boli v Kyjeve (Trumpovi vyslanci Steve Witkoff a Jared Kushner – pozn. red.) a nestrieľalo sa, takže všetko fungovalo na sto percent.

Len čo Američania odišli, rakety a drony opäť padali z neba. Bombarduje sa nonstop, 24 hodín denne. Kolega z Kyjeva mi vravel, že musel odísť z auta, pretože drony už začínajú loviť autá na cestách.

Situácia v samotnom Kyjeve je teda asi najhoršia od začiatku vojny?
V máji som tam zažil noc, keď došlo k najväčšiemu útoku na Kyjev balistickými raketami. Pred tromi týždňami som bol v Kyjeve na konferencii Ukrajina tomorrow, len v priebehu jedného dňa sa 16-krát rozozvučali sirény.

Čo ste robili?
Dopili sme kávu. Boli sme v bezpečnom podzemí, ale ak ste na povrchu, musíte sa premiestniť do úkrytu alebo do metra. Metro je plné, deti tam prespávajú na zemi. 

Samozrejme, keď sa niečo také deje 16-krát za deň a bývate na 30. či 40. poschodí v budove bez fungujúceho výťahu, je to neúnosné a už na to nereagujete. Veď v tých vysokých budovách žijú aj chorí ľudia, napríklad onkologickí pacienti, ktorých nemôžete len tak presúvať hore-dole. Je to veľmi zlé, mnohí to psychicky nezvládajú.

Cítiť už v Kyjeve aj nedostatok potravín?
Je to problém v Kyjeve aj celkovo na Ukrajine, pretože Rusi útočia na potravinové sklady, logistické a skladové centrá spoločností, ako sú Rozetka či Nova pošta, na banky aj na energetickú infraštruktúru. Útočia čoraz viac aj na osobné a prímestské vlakové súpravy.

Ide už o cielené útoky na osobné vlaky?
Áno. Zoberte si, že vlaková súprava má okolo 600 cestujúcich. Keďže navigačné systémy a aplikácie dokážu vopred varovať pred útokom, vlak zastaví v poli, následne cestujúcich vyzvú, aby ho opustili. Takto došlo už k desiatkam poranení, pretože ľudia neboli dostatočne vzdialení od vlaku, keď naň zaútočil dron.

Vojna sa mení a je to len začiatok. Rusko využíva aj takzvaný dvojitý úder. Prvá raketa zasiahne cieľ, napríklad nákupné centrum ako v Kryvom Rihu, a o pol hodiny pošle na to isté miesto druhú raketu, ktorá zabije prichádzajúcich záchranárov. Toto robia aj v Charkove, Sumách či Černihive.

Ukrajina nemá dostatok protiraketových systémov, preto je takýmto útokom vydaná napospas. Môže sa to ešte zmeniť k lepšiemu?
Prezident Zelenskyj oznámil, že by mali dostať zhruba 1 000 rakiet, a Nemecko im prisľúbilo svoje systémy Patriot na zimu. Tak či onak, zima bude veľmi zlá, Ukrajinci zažívajú teror.

Ako im dokáže Západ v tejto situácii najviac pomôcť?
Základom je dodávanie protivzdušnej obrany a rakiet Patriot či Shadow, aby sa dokázali brániť. Ukrajinci zároveň enormne napredujú vo vývoji a výrobe vlastných dronov. 

Na konferencii v Kyjeve vystúpil mladý muž, ktorý začínal s výrobou dronov v garáži a dnes ich produkuje 100-tisíc mesačne. Ukrajinci majú vďaka vojne najlepšie skúsenosti s vývojom a využívaním obranných dronov.

Západné krajiny sa síce snažia pomáhať, ale majú obavy z poskytovania know-how a licencií. Príkladom je Južná Kórea, ktorej výroba Patriotov po získaní licencie trvala dva roky.

Pod obrovským tlakom by Ukrajina zvládla vyrobiť Patrioty možno za pol roka.

Do celkovej situácie navyše vstupuje aj Severná Kórea, ktorá dodáva Rusku rakety s rozptylom až 15 kilometrov, či prítomnosť 100-tisícovej armády pri bielorusko-ukrajinských hraniciach.

Hovoríte o ruskom terore najmä na východe a v strede Ukrajiny, na západe krajiny, napríklad v takom Ľvove, je ešte istý pocit bezpečia?
Musíme odlišovať západné oblasti – Zakarpatskú, Ľvovskú, Ivano-Frankivskú, Ternopiľskú či Černiveckú oblasť.

Vo Ľvove je to určite horšie ako v Užhorode a Zakarpatsku, boli tam zasiahnuté aj historické budovy, obytné zóny a nákupné centrá. Užhorod mal dosiaľ len útok tromi dronmi a v Mukačeve zasiahli spoločnosť vyrábajúcu bielu techniku.

Zaujímavý paradox bol teraz v Umani, ktorá leží v centre Ukrajiny. Konali sa tam najväčšie židovské sviatky, na ktorých sa schádzajú Židia z celého sveta. Aj teraz boli poľské hraničné priechody plné a aj vo Vyšnom Nemeckom boli tri autobusy ortodoxných veriacich.

Izraelský premiér Netanjahu a Spojené štáty vydali varovanie, aby tam radšej necestovali, no aj tak mnohí prišli.

Státisíce až milióny Ukrajincov budú pred zimou zjavne utekať. Pocíti to aj stredná Európa?
Ten tlak môže opäť zosilnieť, keďže už teraz státisíce ľudí počúvajú výzvy, aby opustili svoje príbytky. Preto nemožno vylúčiť nové vlny ľudí, ktorí budú prechádzať hraničné priechody – či už pôjdu za príbuznými, alebo za prácou.

Okrem toho sa zmenili kritériá a systém Entry/Exit (ide o nový digitálny systém EÚ určený na registráciu cestujúcich z krajín mimo schengenu – pozn. red.) na hraniciach nie vždy funguje. 

V Kyjeve a jeho metropolitnej oblasti dnes žije viac ľudí než pred vojnou, keďže sa tam presídlili státisíce z východu, z Charkova, Dnipra či Kremenčuku. 

Mesto sa však už nemá kam roztiahnuť. Všade je veľa rozostavaných a prázdnych bytových komplexov. Podvodníci vybrali od ľudí peniaze na byty, zmizli a stavby ostali nedokončené.

Korupcia je tam všadeprítomná. V čase vojny je navyše obrovský problém s vyplácaním poistného. Ak idete na Ukrajinu, nikto vás nepoistí a rovnako je problém s vyplácaním poistného za budovy či autá zničené raketami.

Aká je momentálne nálada medzi bežnými Ukrajincami? Rastie počet ľudí, ktorí si želajú koniec vojny aj za cenu straty, povedzme, celého Donbasu?
Iste, ľudia sú už enormne vyčerpaní. Charkov sa v druhej svetovej vojne bránil proti fašistom 671 dní, dnes sa bráni už vyše 1 600 dní proti krajine, ktorá mala byť garantom jeho bezpečnosti na základe Budapeštianskeho memoranda. 

Proti útokom balistickými raketami Kinžal z ruských bombardérov sa nedá efektívne brániť, keďže raketa dokáže úplne zničiť aj sedemposchodový parkovací dom.

Demografická kríza je už priepastná. Z údajov antikrízového štábu vyplýva, že na 100 narodených detí pripadá na Ukrajine až 450 úmrtí. 

V tomto čísle pritom nie sú započítané obete priamo z frontu, ale ľudia, ktorí zomreli na infarkty, choroby či starobu.

Je to tragédia ukrajinského národa. Kým v roku 1991 mala Ukrajina približne 50 miliónov obyvateľov a neskôr 42 miliónov, dnes sa odhady pohybujú medzi 27 až 30 miliónmi.

Hovoríte o všadeprítomnej korupcii. Tento problém sa stále týka aj humanitárnej pomoci, ktorú doručuje Západ? 
V tejto oblasti došlo k zlepšeniu.

Vďaka partnerom z Českej republiky pomáhame dovážať zdravotnícky materiál, katétre či vyradené hasiace prístroje. 

Ukrajina zaviedla veľmi prísne opatrenia proti zneužívaniu humanitárnej pomoci. Pomoc je možné doviezť výhradne cez organizáciu zaregistrovanú v jedinom elektronickom systéme prijímateľov.

Na hranici musíte predložiť vytlačený dokument s osemmiestnym kódom, kde je presne uvedené vozidlo, vodič, druh tovaru, hmotnosť aj množstvo. Na hraniciach kontrolujú vozidlá pomocou moderných skenerov a prijímateľská organizácia musí spätne zdokumentovať presný cieľ doručenia.

Akékoľvek porušenie sa prísne trestá. Z mesta Kryvyj Rih sme napríklad najnovšie dostali požiadavku zo školy na dodanie powerbankov, svietidiel pre deti a nabíjacích staníc, keďže kľúčovou prioritou na najbližšie obdobie bude zabezpečenie náhradných energetických zdrojov. Takže tento typ pomoci funguje.

Ako je na tom poľnohospodárstvo a export obilia?
Problém s obilím je veľmi vážny. Tento rok sa plánovalo vyviezť viac ako 85 miliónov ton obilia, no v skladoch doteraz zostalo 63 miliónov ton, preto sa vyviezlo len okolo 22 miliónov ton.

Obilie, ktoré smeruje do afrických či partnerských štátov, nedokážu vyviezť, pretože majú poškodenú infraštruktúru a prístavy. Kapitáni lodí odmietajú nastupovať na lode pre silné ostreľovanie.

Prečo obilie nevozia kamiónmi alebo vlakmi?
Jedna loď odvezie zhruba 25-tisíc ton obilia, na čo by ste potrebovali tisíce kamiónov. Je vojna, chýbajú vodiči aj pohonné hmoty. Ukrajina nemá vlastnú rafinériu, všetky palivá a mazivá musí dovážať – v súčasnosti z Rumunska, Poľska či zo Slovenska. Transportne sa to nedá stihnúť.

V júli 2026 bolo najviac raketových útokov na čiernomorské prístavy, vyše 21 útokov, a Čornomorsk nefunguje. Zrno stojí v skladoch a na poliach majú kukuricu, repku či strukoviny, ktoré nemajú kam vyskladniť. Tona pšenice stála 11-tisíc, dnes stojí 3,5 tisíca hrivien (približne 68 eur).

Pohonné hmoty sú drahé, zber kukurice sa teda neoplatí a hrozí, že obilie zhnije na poliach.

Navyše pri Boryspile nedávno vyhodili do vzduchu najväčší sklad hnojív.

Dokáže v tejto situácii pomôcť Európska únia?
Jedným z riešení je vytvoriť nový potravinový hub a terminál v rumunskej Konstanci, kam by sa zrno dopravovalo loďami po Dunaji.

Ďalšou možnosťou je naša Čierna nad Tisou, najväčší suchozemský prístav. Infraštruktúra tam je však zanedbaná, koľajnice chátrajú. 

Prečo sa neuchádzame o fondy EÚ na rekonštrukciu tratí v Čiernej nad Tisou? Keďže je tam širokorozchodná trať, vedeli by sme ponúknuť kapacity na prepravu obilia aj vlakových súprav s kamiónmi. Ukrajinci o tom uvažujú, no odpoveď zástupcov nášho ministerstva zahraničných vecí chýba.

Ak nedôjde k nejakému dramatickému zvratu, koľko je ukrajinská spoločnosť schopná ešte vydržať? 
Keď sa začala vojna, Putin mal zámer byť do troch dní v Kyjeve na Chreščatyku. Dnes je to už vyše 1 600 dní vojny. Svetlo na konci tunela je za veľkou zatáčkou a momentálne ho nevidím. Väčšina ľudí má toho dosť. Obyčajní civilní obyvatelia, ktorí tam žijú a nemajú kam odísť ani sa schovať, by už boli radi, keby sa to skončilo.

Potom je tu skupina vojnových veteránov, ktorí na vojnu doplatili svojím zdravím, stratili ruky, nohy, alebo ľudia, ktorí prišli o svojich blízkych. Ťažko by akceptovali, keby sa Ukrajina len tak vzdala, bez adekvátnych záruk a garancií. Je otázkou, čo by to mohlo spôsobiť vnútri krajiny, keďže množstvo zbraní medzi ľuďmi je veľmi veľké a aj ľudská psychika dostáva vo vojne zabrať.

Prejdime k slovensko-ukrajinskému rozmeru. Premiér Robert Fico sa často odvoláva na bilaterálne rokovania s ukrajinskou vládou a konkrétne spoločné projekty. Má to reálne výsledky alebo je to len politická povinná jazda, ktorou si vláda v očiach EÚ kompenzuje protiukrajinskú rétoriku? 

Niektoré veci fungujú, napríklad energetické prepojenia Mukačevo – Veľké Kapušany. Ďalšie veci vyzerajú dobre navonok, ale v skutočnosti príliš nefungujú. Príkladom je vlakové spojenie do Kyjeva. Lístok vám často nepredajú a skončíte v Čope, kde si potom musíte poradiť sami.

Iniciovalo sa viacero stretnutí v Košiciach, Užhorode či vo Vysokých Tatrách, ale aké sú reálne výsledky? Zodpovední funkcionári sa rozišli a pracovné skupiny stále len rokujú. Ľudia pritom potrebujú výsledky hneď. Hraničné priechody a infraštruktúru treba riešiť teraz, nie o desať rokov.

Ako vyzerá infraštruktúra na našich hraniciach s Ukrajinou v porovnaní so susednými krajinami?
Na hranici dlhej 95,7 kilometra medzi Slovenskom a Ukrajinou máme tri priemyselné parky a priemyselná časť Zakarpatska sa sústreďuje práve pri hraniciach.

Inicioval som vznik Vihorlatu, čo je projekt cezhraničnej spolupráce medzi východným Slovenskom a západnou Ukrajinou. 

Po rokoch stále nemáme tento nástroj ani len zaregistrovaný na MIRRI, zatiaľ čo Rumuni vyhlásili na hraniciach stav núdze, načerpali fondy a postavili napríklad nový štvorprúdový most, kontrolné stanovište aj cestu.

Poliaci dali Ukrajine pôžičku vo výške 23 miliónov eur na rekonštrukciu hraničného priechodu Medyka – Šehynie a dokončenie diaľnice.

Ukrajinci zazmluvnili poľskú firmu, vkladajú optické vlákna do zeme a budujú cestný privádzač. Prečo aj my nevyužívame duálne financovanie zo strategických a vojenských fondov EÚ na rozvoj infraštruktúry na východe Slovenska?

Ako to konkrétne vyzerá na hraničných priechodoch?
Podmienky pre policajtov a colníkov nezodpovedajú 21. storočiu. Na základe dohody premiérov sa vo Vyšnom Nemeckom otvoril priechod pre peších a cyklistov, no technicky sa nedoriešilo miešanie cestujúcich z autobusov s pešími. Ľudia čakajú za plotom aj dve hodiny, kým sa vybaví autobus so 70 cestujúcimi.

Vytvorila sa čiara, osadil sa semafor, ktorý fungoval len pri otvorení, no sociálne a hygienické zázemie chýba. Pracovné prostredie pre našich kontrolórov je na nízkej úrovni. Na druhej strane Ukrajinci s pomocou USA vymenili kontrolné stanovištia, majú nové vybavenie, klimatizáciu, počítače.

V Zakarpatsku sa dnes intenzívne investuje, keďže je vzdialené od frontovej línie. Profituje Slovensko z tohto boomu?
Nie. Neviem o slovenských firmách, ktoré by sa na tom priamo podieľali. Zakarpatsko za roky 2023 a 2024 získalo investície vo výške 1,6 miliardy dolárov mimo európskych fondov. Presídlilo sa tam približne 380 firiem z Charkova či Donbasu.

Príkladom je veľký podnik v priemyselnom parku v Perečíne, desať kilometrov od hraníc, ktorý vyrába veterné turbíny. Aby dokázali presťahovať 1 500 zamestnancov, postavili za deväť mesiacov 127 bytov. Za dva mesiace vybudovali modernú štvorposchodovú školu s rozlohou 22-tisíc štvorcových metrov vrátane krytov pre prípad útoku. V Užhorode sa aktuálne stavia 25-tisíc bytov a mesto výrazne mení svoju tvár.

Prečo slovenské podniky nedokážu využiť túto príležitosť?
Predovšetkým chýbajú informácie, ako sa zapojiť do výziev a tendrov. Informovať o nich by ich mala obchodná komora alebo príslušné štátne úrady. Nestačí len organizovať semináre. Prekážkou sú aj rozdielne normy a certifikáty, keďže Slovensko je členom Európskej únie a Ukrajina nie. Ak chce slovenská firma podnikať na Ukrajine, musí sa prispôsobiť tamojšej legislatíve. 

Pôsobia v Zakarpatsku nejakí väčší slovenskí investori?
Pôsobia tam súkromné firmy v menšom rozsahu s obratom do desiatich miliónov eur – najmä v elektrotechnike, stavebných materiáloch či izoláciách. 

Trh sa pritom rýchlo rozvíja. Pri Užhorode oznámil investor z Donecka výstavbu rekreačno-rehabilitačného rezortu na ploche 60 hektárov v hodnote 500 miliónov dolárov. Neďaleko stavajú novú betonárku na odlievanie monoblokov. Súkromní investori financujú aj novú desaťposchodovú obytnú budovu v Perečíne. 

Niektorí ukrajinskí zamestnávatelia ponúkajú kvalifikovaným pracovníkom napríklad v strojárstve mzdu viac ako 2 000 eur mesačne.

Slovenskí podnikatelia spomínajú ako problém podnikania v Zakarpatsku konkurenciu veľkých hráčov z východu Ukrajiny, ale aj rozbujnenú korupciu.
Základom je mať na ukrajinskej strane prevereného partnera. Bez neho nemôžete fungovať v krajine, kde je vojna a špecifická legislatíva. Partner vám pomôže otvoriť dvere na ministerstvá a úrady a prispôsobiť sa miestnym normám.

Zahraničné firmy často vypadnú z tendrov len preto, že nedokážu preukázať predchádzajúce skúsenosti na ukrajinskom trhu.

Napríklad firmy z Martina úspešne dodávajú energonosiče a regulačné systémy vďaka takejto spolupráci. 

Zakarpatsko je navyše špeciálnou ekonomickou zónou, čo znamená daňové úľavy, štátnu podporu a stimuly pri zamestnávaní vojnových veteránov.

Opäť sme aj pri úlohe štátu. Ako by mohol slovenským firmám pomôcť, aby sa na Ukrajine presadili? 
Pozrite sa, čo robí napríklad Južná Kórea, ktorá vytvorila vo Ľvove svoju agentúru, aby zmapovala terén. Povedala, že má záujem o rekonštrukciu a ochranu kultúrnych pamiatok. Primátor Andrij Sadovyj to prezentoval v Kyjeve s tým, že majú záujem podporiť tento zámer, aby sa Južná Kórea po skončení vojny v masívnej miere podieľala na obnove poškodených historických kultúrnych pamiatok.

Keď vypukla vojna, Česi otvorili v Dnipre regionálnu kanceláriu veľvyslanectva a priniesli tam 200 miliónov českých korún, ktoré použili na vybudovanie vodovodných prípojok do zničených oblastí – z Dnipra do Záporožia a z Dnipra do Kryvého Rihu. Robili to české firmy za české peniaze, pričom si tam preskúmali terén, získali kontakty a nadviazali partnerstvá, ktoré využijú po vojne.

Slovenské firmy sa boja veľkého trhu, sú malé a nechcú ísť do rizika. Nikto nežiada, aby išli do Odesy, Charkova alebo Ľvova, ale ony nie sú ani tu za rohom v Zakarpatsku. Pritom zakarpatské firmy dnes už stavajú bytovky v Bratislave.

Aby sme všetko nezvaľovali len na pasívny prístup štátu, prečo napríklad stavebné firmy z východného Slovenska nevyužili developerský boom v Zakarpatsku?
To je o vzťahoch a o komunikácii. Štyrikrát som robil „infotour“ pre podnikateľov. Prvýkrát, ešte keď sa v Užhorode začalo stavať rehabilitačné centrum pre vojnových veteránov. Bude najmodernejšie v Zakarpatsku, je postavené oproti letisku, čo je jeden kilometer od slovenskej hranice. Iniciatíva išla z Českej republiky, ktorá do toho dala desať miliónov českých korún, z maďarskej strany, zo Zakarpatska a z kyjevskej centrálnej vlády.

A Slováci pri tom nie sú?
Nula. Nemali záujem. Na čo sú potom tie rokovania s ukrajinskou vládou na slovenskej strane? Nie je záujem modernizovať železničnú infraštruktúru v Čiernej nad Tisou, na hraniciach vo Vyšnom Nemeckom sa stále dlho čaká. Jediný z projektov, ktorý reálne funguje, je spomínané prepojenie elektrickej infraštruktúry. Aj to len preto, že to robil súkromník. Dostali na to 110 miliónov eur od štátu a urobili to.

Prečo kompetentné orgány a ľudia, ktorí za to berú peniaze, tieto príležitosti ignorujú? Dnes si na Ukrajine podávajú kľučky delegácie z Fínska, Česka, zo Španielska, z Talianska, Japonska, Južnej Kórey, Číny. Len my spíme, a to sme pritom susedná krajina.

Martin Hanus
Jozef Majchrák

zdroj:
https://www.postoj.sk/200269/budem-hovorit-bez-prikras-situacia-je-velmi-zla

Foto: Postoj/Adam Rábara