Karikaturista Fedor Vico: Mne je jedno, za akej vlády kreslím

08.07.2020


Ani v časoch pandémie karikaturistu Fedora Vica zmysel pre humor neopúšťa. Napríklad nakreslil, ako v dedinke pri Snine vírus napadol Rusnáka a teraz je vírus v dvojtýždennej karanténe.

Máte 75 rokov. Ako ste prežívali ťažké časy pandémie?

Nijako. Keď prídem do obchodu, do potravín, mám čiapku a omotám si okolo tváre šál. Nikto ma nezastavuje, nemajú ani právo ma legitimovať, zisťovať môj vek. Ak bude norma, že mám mať nad 65 rokov, budem mať nad. A keď budem musieť mať pod 65 rokov, budem mať pod. Stalo sa, že mi odhadovali vek. A pýtam sa: Skade vy viete, koľko mám rokov? Povedzte, koľko chcete, aby som mal. Toľko budem mať. Vyhoviem, nie je problém. A stojí tam vo dverách chlap, nepustia ho, že nemá ešte 65. On, blbec, povedal, že toľko bude mať o tri mesiace. Vravím mu, že má dve možnosti. Prvú už prepásol, keď sa priznal, že má 64. Alebo má druhú možnosť, čakať tri mesiace pred obchodom na narodeniny.

Čo povedal?

Zasmial sa, že chce len špenát. Nakričal som na predavačky, aby mu doniesli jeden špenát za päťdesiat centov. Odmietli a vadili sa s ním. Tak som sa naštval a išiel som mu špenát kúpiť sám.

Ako vám pandémia zmenila život?

Až na to, že ma obťažujú blbosťami, nijako. Pohybujem sa iba na trase medzi bytom na sídlisku a ateliérom, kde pracujem.

Máte v Prešove veľa známych a mnohí vás tu poznajú. S ľuďmi sa teraz nestretávate?

Ako mám vedieť, kto sa skrýva za maskou? Niekto ma srdečne na ulici pozdraví. Ruky sa teraz nepodávajú. Počúvajte, ja neviem, kto ste, odvetím. Musíte mať na tej maske pekne napísané meno, priezvisko, prípadne aj titul, aby som mohol povedať – á, to ste vy, pán doktor, pán profesor, dobrý deň, ako sa máte?

Prečo nenosíte rúško?

A načo? Pripadá mi to ako šaškovina. Keď vojdem do obchodu či do autobusu, omotám si okolo tváre šál.

Nebojíte sa, že bez rúška rozšírite alebo, naopak, získate nákazu vírusom?

Veď keď mám šál, je to to isté, nie? Môj život pandémia až tak neovplyvnila. A keby ma aj dajaký vírus napadol. V minulom čísle humoristického časopisu Bumerang sme uverejnili jeden vtip. Dakto nám ho poslal. Dal som tam: Najnovšia správa z východného Slovenska. V jednej obci pri Snine vírus napadol jedného Rusnáka. Teraz je vírus v dvojtýždennej karanténe.

Bumerang ešte vychádza v printovej podobe?

Samozrejme, tu mám najnovšie číslo. Boli sme dvojtýždenník, teraz sme prešli na mesačník. Nestíham to vyskladať. Najviac mi s tým pomáha brat Miro. Ľudia posielajú vtipy. Bumerang je dobrý pre karikaturistov, ktorí nemajú kde publikovať. Niekto dnes hovorí, že chválim socializmus. Sprostosti, vtedy som mal problémy, mal som zákaz priamo z Ústredného výboru KSS. Nebyť Čechov, nemám kde publikovať. Nevedel som dôvody, ani na to neexistuje nijaký doklad, papier. V knižke Dereš, ktorú som vydal, sú aj listy, ktoré som písal Vasiľovi Biľakovi.

Čo odpovedal?

Vyhýbavo. Vraj som si neuvedomil, že… bla bla. Nikto nepovedal priamo, že nemôžem publikovať preto a preto. Ale ostatní karikaturisti mohli. Vtedy ešte bola doba, že si prišiel do redakcie, zaklopal si na dvere, pozdravil dobrý deň. Oni sa ťa opýtali, čo pre nich máš, nech to ukážeš. Dnes už také správanie neexistuje. Kedysi mali časopisy celé strany humoru. To vymizlo.

Ako je to dnes?

Teraz ťa ani nepustia do redakcie, nemáš šancu uspieť. Pricestujem z Prešova do Bratislavy, keď vojdem, opýtajú sa ma ako prvé, či som objednaný. Ak nie, vyhodia ma. Vtedy robili v redakcii špičkoví ľudia – Tomáš Janovic, Klára Jarunková, Pavel Tausig, Milka Lopašovská. Dnes pozorujem zaujímavý jav. Autori, ktorí trpia frustráciou, že ich nikde nepublikujú, sa vracajú do Bumerangu. Mám paniu, ktorá mi pomáha s účtovníctvom. Vraví: Pán Vico, pekne vás prosím, len tu nepíšte honorár tri eurá.

Vyplácate autorom aj tri eurá honoráru?

Bežne. Za špičkovú karikatúru vyplácam dvadsaťpäť.

Odkiaľ máte zdroje a ľudí na vydávanie Bumerangu?

V tiráži je napísané: zostavuje Fedor Vico, redaktori sú bratia Vicovci, grafická úprava Fedor Vico. A počítačové spracovanie robí jeden z mojich dvoch synov z druhého manželstva. Podľa toho, ktorý má čas.

Čiže rodinný podnik?

Tak. Nikomu nevysvetlím, že my na tom neryžujeme. Prvý Bumerang začal v roku 1994 tak, že Rudy Mosný, čo tu vlastnil pivovar Šariš, ktorý potom predal Juhoafričanom, si ma vyhliadol. Sám ma oslovil. Prišiel z Ameriky, poznal moje karikatúry. Dokonca na mne tak lipol, že svojou rukou som robil pre firmu hlavičkový papier.

Nielen to. Kreslili ste aj bilbordy. Napríklad Čo je v móde Paríž, to je v pive Šariš.

To bola variácia jeho nápadu Londýn – Paríž – Veľký Šariš. Vravím mu: Pán Mosný, lepšie sa kreslí, keď máte porovnať fľašku piva s niečím tvarovo podobným. Vysoká vertikála. Tak vznikla fľaša piva vedľa Eiffelovky. Ale Londýn nič také nemá. Prišli ste z Ameriky, tak dajme New York – Paríž – Veľký Šariš. Aj so Sochou slobody. A tak bolo.

Slogan ste vymysleli vy?

Nie, na to majú bratislavské reklamné agentúry.

Ako ste si získali Mosného dôveru?

Neviem. Som taká povaha, že dokážem ľudí presvedčiť. Mosný mi dal plat, dal mi redakciu, dal mi vytlačiť na dvere krásnu ceduľku: Vicoprezident Bumerangu. A rešpektoval aj podtitul časopisu Bumerangy všetkých krajín, vráťte sa, čo je satirická modifikácia komunistického hesla. Vtipné bolo, že sa ma pýtal, aký chcem plat. Nevedel som, čo mám povedať. Ako umelec na voľnej nohe som nikdy plat nemal. Hovorím dvetisíc korún. On že dobre. A potom mi baby z účtovného vravia: Pán Vico, mali ste si viac zapýtať. Povedzte aspoň, že dvetisíc čistého. Potom prišiel fotograf Tibor Huszár, veľký Mosného kamarát. A rozčúlil sa, že Vico robí ako otrok, nehanbíš sa mu dávať také smiešne peniaze? Okrem dvakrát vyššieho platu mi už potom pivovar dával aj honoráre. Bumerang sa vtedy distribuoval aj do Česka. Mosný mi hovoril Fedorko a generálny riaditeľ majstre. Mosný bol taký, že keď pivovar fungoval dobre, zavolal celé osadenstvo do jedálne a povedal: Firma prosperuje, všetkým zvyšujem plat o štyri percentá.

To boli pre vás najlepšie časy?

Jednoznačne, vtedy som ešte kreslil karikatúry aj do novín. Od roku 1985 mi povolili na ÚV KSS kresliť, ale len vtipy o zahraničnej politike. Váhal som. Budem sa zhadzovať? Ale vtedy som bol schopný vo vlaku nakresliť kresbu a poslať ju z Prahy do redakcie. Za jazdy som to vymyslel, a keď zastal vlak na stanici, rýchlo som to nakreslil.

Ako ste to posielali?

Klasickou poštou, iná možnosť vtedy nebola. Teraz prídem na poštu a pýtajú sa ma, či chcem prvú alebo druhú triedu. Ja na to, že trebárs aj lehátkom alebo v spacom vozni. Je mi to jedno, hlavne, že to doručia. A prečo išiel predtým list rýchlo? Železnice mali ostať štátne, fungovali by lepšie. A pretože to bola štátna železnica, prišiel som v Prešove na poštu, a keď už bola zatvorená, išiel som na stanicu priamo do poštového vozňa, tam som kresbu podal – a ráno bola v Prahe.

Xerox a fax sa vtedy nepoužívali?

S tým robil môj český kolega Vladimír Jiránek. Najprv k nemu chodil po kresby poobede redaktor z Lidových novin. Potom mu dali domov fax.

To poznám. V 90. rokoch som robil pre české časopisy Mladý svět a Reflex. Články som posielal na diskete a fotky formátu 13 × 18 cm z minilabu v obálke. Šofér linkového autobusu to za dvadsať korún v Prahe odovzdal redakčnému poslíčkovi.

Ja som kresbu poslal večer a ráno bola v Prahe. Obišiel som služby pošty.

V akom náklade vychádzal vo svojich najlepších časoch Bumerang?

To už neviem, dvadsaťtisíc alebo koľko. V jednej chvíli som sa opýtal Mosného, či by Bumerang nevydával jeho pivovar. On že dobre. Len si rozšíril podnikanie o vydavateľskú činnosť. A tak to fungovalo, až kým pivovar nekúpili Juhoafričania a zrušili to, lebo že vraj to nie je časopis o pive. Novinári sa Mosného pýtali, prečo vydáva časopis nielen o pive. Mosný mi tak dôveroval, že povedal: Vico vie, čo robí, a ja sa mu do toho nestarám. Z vďačnosti za jeho veľkorysosť sme vymysleli súťaž Zlatý súdok, karikatúry na tému piva. Teraz sme urobili už 26. ročník. Príklad: vybavil som výstavu v Topoľčanoch. On dal dve autá, sudy piva, cigánsku kapelu, ja som tam nainštaloval výstavu a pred budovou sídla Topvaru sa čapoval Šariš. Ocitli sme sa v teritóriu iného pivovaru.

To sa dialo aj v iných mestách na Slovensku?

Nielen to. Aj v Poľsku, v Rumunsku sme vystavovali dvakrát. Bili sa medzi sebou tamojšie pivovary, kto tam bude čapovať. Rumunov som pochválil, že keď v 68. roku neprišli ich vojská k nám, teraz sme s humorom prišli my k nim.

Čo sa zmenilo odchodom Mosného z pivovaru?

Bumerang hneď zanikol. Juhoafričania nám nedali ani pivo do poroty. Potom som vyžobral aspoň teplý Šariš. Bumerang vtedy zanikol, nevychádzal. Ale Zlatý súdok som zachoval. Neustále sa ma Juhoafričania pýtali, aký to má zmysel pre nich. Ani pivo na vernisáž nedali, že čo z toho budú mať. A že to ani nemáme v rozpočte. Tak som sa naštval, že som im vynadal. A vravím: Ak je to pre vás problém, strhnite mi tie súdky z výplaty, ale zariaďte, aby to bolo. Odvtedy so mnou hovorili pekne. Doma vravím žene: Kým mi nadávajú, je to v poriadku, keď ma začnú chváliť, vyrazia ma. A tak aj bolo. V roku 1997. Dokonca vlani mi nechceli dať na vernisáž súťaže Zlatý súdok ani sud piva. Ešte mi vynadali, že tam dávam bez dovolenia ich logo.

Ako ste sa dostali k obnoveniu Bumerangu?

Tak, že som účinkoval v dvoch filmoch režiséra Marka Škopa – Iné svety a Osadné. A terajší riaditeľ vydavateľstva Šport Press je Markov spolužiak. Asi sa bavili o tom, že by mali dvakrát týždenne záujem o karikatúry k ich komentárom. Utorok a piatok. Už šesť rokov to funguje. A zrejme vtedy došla reč na mňa. Riaditeľ sa pýtal, či sa vyznám v športe. Marko mu vraví: Nerobte si starosti, aj vo filme Vico trénuje malých rómskych futbalistov. 1. FC Roma sa volali. A urobil som aj kresbu Saganovi, ktorú som mu venoval cez jeho otca. Nič také ako pozitívna satira neexistuje. Ale keď je niekto viackrát majster sveta v cyklistike, nemôžeš ho zhadzovať. A ja som nakreslil, ako stojí chlap na ulici a má na zemi pred sebou klobúk. Idú okolo policajti a chcú ho napomenúť, že je žobrák. On povie: Nežobrem, len som dal pred Saganom klobúk dole.

Ako vám napadnú také veci?

Musia. Väčšinou nápady prichádzajú, keď zaspávam. Idem do krčmy, dám si pol deci. Nevadí mi ani hudba, hluk. Viem, že mám niečo vymyslieť. To stačí. Sledujem dianie v politike. V najhoršom prípade mi to napadne nadránom.

Vždy vám niečo napadne?

Vždy, lebo musí. A to mi platia pätnásť eur čistého za karikatúru. Sú aj autori, ktorí kreslia bez nároku na honorár. Alebo sa mi ozývajú dôchodcovia, čo už nemajú kde publikovať. Milan Kenda, starý chlap, má osemdesiatšesť rokov. Píše mi, či by som mu nemohol pridať. Tak pridám. Alebo jeden, že aby mal aspoň na fixky alebo na pivo. Tak som mu napísal: Vyberte si, buď na fixky, alebo na pivo. Dakedy mi z Roháča poslali za kresbu sto korún, za to som si kúpil sto pív. A koľko pív si dnes kúpim za tri eurá, čo je v prepočte to isté?

Ešte stále ste aktívny v rusínskom hnutí, ktoré sa prie, či sú samostatný národ alebo súčasť toho ukrajinského? Vydali ste knižku vtipov Iľko Sova z Bajusova, kde mi utkvel najmä jeden. Preložím do slovenčiny. Chlap sa pozerá do zrkadla a vraví: Čo si nevidel Ukrajinca, ty hlúpy Rusnák?

Som aktívny už iba v jednej veci, v téme Ruského domu. Doteraz tam sedí chlapík, ktorý prišiel k tomu podvodom. Býva tam a ešte aj za to dostáva peniaze. A ide pritom o dom, ktorý kúpili naši predkovia celonárodnou zbierkou z peňazí od amerických Rusínov. V roku 1923 tam založili Ruský klub. Kultúra sa rozvíjala cez gréckokatolíckych farárov. Po vojne to prešlo do rúk Kultúrneho zväzu ukrajinských pracujúcich. Ale stále to žilo, Rusnáci tam chodili. Ja som vtedy trénoval futbalové mužstvo Karpatia Prešov. Poviem ešte absurditu. Zrušili nás, lebo sme vraj ukrajinskí nacionalisti.

Dôvod?

Mali sme žlté trenky. A modré dresy. Tak potom som kúpil čierne a povedali, že si z nich robíme srandu. Ruský dom získala napokon od mesta Rusínska obroda. Teda organizácia, ktorú som roky viedol. Ale došlo medzi nami k zvadám. Je to na generálnej prokuratúre.

O čo ide?

Jednoducho povedané: chlapík, čo tam teraz sedí, z toho urobil nadáciu za prítomnosti starších ľudí. Oklamal ich. Aby tam mohol byť, založil nadáciu, stal sa jej šéfom. Jedenásť ľudí zo schôdze, mám ich vyhlásenia a podpisy overené notárom, píše, že na jednej schôdzi, kde sa vraj menili stanovy, boli prítomní, ale nevedia o tom, že by sa menili stanovy. Na druhej schôdzi, na ktorej podľa tohto chlapíka vznikla nadácia, o tom nepadla ani zmienka. Podviedol ich, pripojil podpisy na prezenčnej listine k dokumentu, o ktorom ani netušili. A vyhodil ich všetkých. Okrem toho obchody, ktoré sú dole v dome, mu platia nájomné.

Dôležitá postava rusínskeho hnutia bol dnes už nebohý divadelný dramaturg Vasiľ Turok. Zažil som časy, keď som išiel na Ukrajinu, a tak ako som ho v divadelnom bare pri vodke zanechal, som ho tam o pár dní našiel. Dokonca má aj v jednej krčme pamätník, štamperlík s nedopitou vodkou.

Teraz by mal osemdesiat rokov. On bol motor všetkého.

Spomínate si, ako sme išli v roku 1997 spolu s kolegom novinárom z Prahy v trojici hľadať na Podkarpatskú Rus - Zakarpatskú oblasť Ukrajiny posledných Rusínov?

Oficiálne ich malo byť podľa sčítania 48, my sme tvrdili, že ich je vyše 700-tisíc. Takže pravda bola kdesi uprostred.

Pamätáte si, čo ste vtedy povedali colníkovi na hranici, keď sa pýtal, kto sme?

Akoby nie. Dvaja turisti, jeden karikaturista.

Bývali sme potom v akejsi dedinke u deda Voščepinca, ktorý vytiahol svoju moľami rozožratú uniformu armádneho zboru generála Ludvíka Svobodu.

Ten bol vynikajúci. Mal troch synov. Jeden ležal spitý na záhrade, druhý pracoval v Moskve a o treťom vraví: On robí na vašej hranici, je v KGB, to mu však nepovedzte, to je tajné. Krásny kraj aj ľudia. Nikdy nezabudnem, že na zábradlí mosta na rieke Uh je skrutkou pripevnená soška Švejka. U nás by to už dávno ukradli.

Minule bolo v správach, že sa zatvára posledná rusínska škola na Slovensku.

Je to smutné, ale nie sú deti. Dediny sa vyprázdňujú, kto tam má robiť? A čo? Minule som sedel so starostom dediny Čabiny. Sympatický chlapík, Moroz sa volá. A vraví mi, že už len zháňa peniaze, aby školu prerobili na domov dôchodcov. Symbolické, nie?

Éra ktorého politika – Mečiara, Dzurindu, Fica či Matoviča – bola pre vás ako karikaturistu najvďačnejšia?

Mne je to jedno, za čej vlády kreslím. Keď ma nepublikujú, v poriadku, nebudem sa niekam pchať. Ale rozčuľujú ma prvoplánové karikatúry nízkej výtvarnej úrovne v dnešných médiách.

Fedor Vico (75)
Kresliť karikatúry začal už ako 15-ročný. Uverejňoval ich v Roháči a neskôr v ďalších novinách a časopisoch. Za komunizmu mal problémy s publikovaním. Angažuje sa v rusínskom hnutí, účinkoval vo filmoch Iné svety a Osadné Marka Škopa.


Andrej Bán

andrej.ban@dennikn.sk
Andrej Bán je reportér a fotograf Denníka N, publicista a humanitárny pracovník. Od roku 1987 fotografuje a píše pre slovenské a zahraničné periodiká. Často fotografuje v krajinách postihnutých krízami. V roku 1999 sa podieľal na založení charitatívnej organizácie Človek v ohrození. V roku 2004 získal cenu Krištáľové krídlo v kategórii publicistika a literatúra. Je držiteľom mnohých prestížnych ocenení za fotoreportáže z konfliktných oblastí (Bosna, Kosovo, Gruzínsko a iné) a autorom viacerých publikácií.


Zdroj: 
https://dennikn.sk/1960922/karikaturista-fedor-vico-mne-je-jedno-za-akej-vlady-kreslim/?

Foto:
Fedor Vico. Foto N – Andrej Bán

Aktuality

Zobraziť všetky
31.08.2020

PRED 100 ROKMI... (VII) 100. výročie spoločného štátu ČECHOSLOVÁKOV a RUSÍNOV. Začlenenie PODKARPATSKEJ RUSI do ČSR

Môže Vás tiež zaujímať:   MÚZEUM V KNIHÁCH Československý svet v Karpatoch     https://www.rusyn.sk/ceskoslovensky-svet-v-karpatech-ceskoslovensky-svet-v-karpatoch-cechoslovackyj-svit-v-karpatach/ Československý svet v Karpatoch 2   http…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
31.08.2020

Uchádzame sa o Vašu priazeň. 2% z Vašich daní pre aktívnych Rusínov

V roku 2019 sme aj vďaka Vašej podpore: - zaznamenali ďalšie životné príbehy Rusínov v rámci projektu ORAL HISTORY, - zorganizovali  Stretnutia pri... s premiérou vlastného dokumentárneho  filmu V osídlach veľmocí    (tento nás dokument odv…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
02.08.2020

Košice pred sto rokmi: Vytrimať, Čechoslováci sa vybíjajú, radila maďarská propaganda

Čo písali noviny kedysi. Letáky maďarskej propagandy Naši maďarskí spoluobčania či v ich žurnáloch, či už osobne, ustavične chlácholia nás, že v Maďarsku nepadne teraz už ani slovo o Slovensku, akoby sa Maďari boli už spriatelili s tou myšli…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
31.07.2020

PIESNE MÁRIE ČOKYNOVEJ Z UBLE 

V skanzene Vihorlatského múzea v Humennom zaznejú najstaršie rusínske pesničky  Vihorlatské múzeum v Humennom a partneri pozývajú širokú verejnosť na hudobný koncert ľudových piesní regionálnych folkloristov pod názvom Piesne Márie Čokynovej …
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
30.07.2020

Zasidav menšŷnovŷj vŷbor. Menšŷnŷ s’a rychtujuť na perepys

U vitorok 28-ho jula 2020-ho roku prochodylo v Bratislavi, u vladnim hoteli Bôrik, XXXVII. Zasidaňa Vŷboru pro narodnostnŷ menšŷnŷ i etničnŷ grupŷ, poradnoho organu Radŷ vladŷ Slovac’koj republikŷ pro ľuďskŷ prava, narodnostnŷ menšŷnŷ i rodovu r…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
29.07.2020

Výzva Úradu vlády SR adresovaná obciam 

Úrad vlády Slovenskej republiky si Vás v súlade s § 7a ods. 3 zákona č. 184/1999 Z. z. o používaní jazykov národnostných menšín v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 184/1999 Z. z.“) prostredníctvom Úradu splnomocnenca vlády SR pre n…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej

Naše obce

Zobraziť galérie

Ujko Vasyľ


-Vasyľu a pravda, že Tvoja Paraska mať sestru-blyzňačku, kotra žyje vjedno z vami?
-Pravda...
-A nemožeš soj ich dakoly pomylyty, jak ich rozpoznavaš...?!
-Nyjak, lem Paraskyna sestra zvykne poďakuvaty...!
Zobraziť viac
Náhľad publikácie

Československý svět v Karpatech

Československý svet v Karpatoch

Čechoslovackyj svit v Karpatach

Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať