Vojenská história č. 4/2020. Recenzia: KUŠTEK, Vladimír ČESKOSLOVENSKÝ SVET V KARPATOCH 2

RECENZIA: KUŠTEK, Vladimír  ČESKOSLOVENSKÝ SVET V KARPATOCH 2. Bratislava : ZIRS, o.z., 2019, 192 s. ISBN 978-80-973455-0-1.



V septembri 2019 sme si pripomenuli sto rokov od oficiálneho pričlenenia Podkarpatskej Rusi k Československej republike. Úsilie československých diplomatov a zástupcov rusínskeho národa schválili predstavitelia západných mocností na konferencii vo Versailles, a hornatý kraj pod Karpatami bol pripojený k mladej republike. Územie bolo po stáročia súčasťou Uhorska (známe pod menom Uhorská Rus), nároky naňho si robili aj Maďari, ale výhodnejšiu pozíciu pri vyjednávaní mala československá delegácia. ČSR získala rozsiahle územie, obývané nielen Rusínmi, ale aj Maďarmi, Nemcami, Židmi a ďalšími národnosťami.

Podkarpatská Rus bola v mnohých ohľadoch najmenej rozvinutou časťou republiky. Obyvateľstvo sa zaoberalo prevažne poľnohospodárstvom, chovom dobytka a prácou v lesoch. Moderný priemysel sa etabloval v minimálnej miere, fabriky veľkého rozsahu úplne absentovali. Vzdelanostná úroveň obyvateľstva bola veľmi nízka. Ešte v roku 1920 bolo negramotných 68 % obyvateľov Podkarpatska starších ako 15 rokov. Do roku 1939 zásluhou reformovania školstva klesol počet negramotných obyvateľov pod 20 %. Ťažké bolo postavenie žien v spoločnosti. Meniť k lepšiemu sa začalo až po prijatí ústavných zákonov v roku 1920, ktoré zaručili ženám volebné právo. Nová vláda kládla dôraz na zrovnoprávnenie žien a ich väčšie zapájanie do spoločenského, kultúrneho, ale i spolkového života.

V období po roku 1919 nastal na Podkarpatsku nebývalý architektonický rozvoj. Vznikali nové obytné štvrte vo väčších mestách, projektované podľa najnovších urbanistických trendov. Hlavné mesto Užhorod prešlo pozoruhodnou prestavbou a čulý stavebný ruch zasiahol aj Mukačevo, Chust, Berehovo a ďalšie mestá na Podkarpatskej Rusi. Pribúdali nielen obytné domy, ale aj budovy štátnych inštitúcií, nemocnice, kiná, divadlá, školy a spolkové domy. Kultúrne, vzdelanostné a hospodárske pozdvihnutie Podkarpatskej Rusi za dvadsať rokov existencie ČSR bolo neporovnateľne vyššie, ako neskôr počas pričlenenia územia k Maďarsku a Sovietskemu zväzu.

Aj týmito témami sa zaoberá publicista Vladimír Kuštek v recenzovanej práci Československý svet v Karpatoch 2. Kniha voľne nadväzuje na rovnomenný prvý diel, ktorý vyšiel v roku 2018 pri príležitosti storočnice vzniku Československej republiky. Ten autor poňal ako encyklopédiu a cestopis v jednom, keď predstavil čitateľovi 38 miest a obcí na Podkarpatskej Rusi a priblížil ich rozvoj počas medzivojnového Československa. Kuštek všetky spomenuté sídla osobne navštívil a mohol tak z prvej ruky podať zaujímavé svedectvo o architektonických pamiatkach či prírodných krásach tohto pozoruhodného a v istom zmysle pre nás zabudnutého kraja. Vďaka autorovi sa na stránkach knihy objavil fantastický svet podkarpatských polonín kontrastujúci s nebývalým rozmachom sídiel a prílevom vymožeností pre miestnu mnohonárodnostnú populáciu.

Kniha vzbudila pozornosť odbornej i laickej verejnosti, ocenili ju aj zástupcovia Rusínov žijúci v Čechách a na Slovensku. Publikácia vyplnila jedno z bielych miest v bádaní
o dejinách Podkarpatskej Rusi v rokoch 1919 – 1939 najmä v otázke porovnania rozvoja jednotlivých častí krajiny. Silnou stránkou knihy bolo aj predstavenie konkrétnych životných osudov Čechov a Slovákov, ktorí prišli žiť a pracovať na Podkarpatskú Rus a pričinili sa o jej pozdvihnutie v rôznych oblastiach. Autor priblížil činnosť niekoľkých desiatok učiteľov, architektov, inžinierov, podnikateľov, lekárov, úradníkov, vojakov či spisovateľov.

Druhý diel Československého sveta v Karpatoch je koncipovaný inak, ale ponechal si niektoré prvky svojho predchodcu. Tentoraz sa autor zameral na objasnenie rôznych aspektov života na Podkarpatskej Rusi v spomínanom období, ktoré predstavil v samostatných devätnástich kapitolách. V druhej polovici diela sa nachádza rozsiahla obrazová príloha, ale fotografie sú priebežne rozmiestnené aj v jednotlivých kapitolách. Rovnako ako v prvej časti, aj v tomto prípade sú kapitoly písané v češtine, slovenčine i rusínčine. Ako spomína autor v predhovore, dôvodom je symbolické pripomenutie, že v ČSR boli tri štátotvorné národy. Publikácia síce nie je primárne vojenského charakteru, no zahŕňa niekoľko kapitol, ktoré sa venujú aj otázkam vojenstva na Podkarpatskej Rusi. Kuštek sa v nich zameral okrem iného na predstavenie osudov konkrétnych dôstojníkov československej armády, ktorí pôsobili v najvýchodnejšom cípe republiky. Za zmienku stojí aj vyše 20 fotografií, súvisiacich s vojenstvom v tomto regióne. Ide o doteraz nepublikované fotografie z osobného archívu autora. Aj z tohto dôvodu chcem na publikáciu upozorniť čitateľov Vojenskej histórie.

Kým v prvom diele sme spoznávali Podkarpatskú Rus skrze jej jednotlivé sídla od západu krajiny smerom na východ, v druhej časti autor spracoval parciálne problémy súvisiace so životom v tejto časti republiky podrobnejšie v jednotlivých kapitolách. V úvode knihy priblížil životné osudy dvoch významných predstaviteľov rusínskeho národného obrodenia Vasila Ščereckého a Kirila Prokopa. Po sovietskom zábore Podkarpatskej Rusi skončili obaja v gulagu a aj na tom vnímavý čitateľ postrehne diametrálne rozdiely v možnostiach vývoja rusínskeho národa v období medzivojnovej ČSR a po roku 1945.

Podkarpatsko bolo po stáročia domovom mnohých národností a etník. Národnostnej problematike venoval Kuštek dve kapitoly, konkrétne Židovská svadba a Cigánska škola v Užhorode. V prvej z nich sa pristavil aj pri otázke spolužitia Rusínov a Židov na pozadí tradičných zvykov židovskej komunity. Priblíženie židovskej svadby na Podkarpatskej Rusi je pre súčasného čitateľa rozhodne exotické. Taká bola pre súčasníkov aj samostatná cigánska škola v hlavnom meste Užhorode, v ktorej bol vyučovací jazyk slovenský. Išlo o jedinú cigánsku školu v strednej Európe, ktorá aj vďaka tomu budila náležitú pozornosť domácich i zahraničných pedagógov. Pri čítaní spomienok vtedajších učiteľov je zarážajúce a smutné, že to, s čím bojovali v 20. rokoch minulého storočia, sa nepodarilo vyriešiť dodnes – nedostatočná hygiena, pomalé osvojovanie hygienických návykov a slabá disciplína detí je pretrvávajúcim problémom.

Spomedzi kapitol, ktoré sa zaoberajú aj vojenskými aspektmi, spomeniem Československo-rumunská vzájomnosť na Podkarpatskej Rusi. Vďaka pripojeniu Podkarpatska k ČSR získala mladá republika spoločnú hranicu s rumunským kráľovstvom. Rumuni sa stali spojencami ČSR aj oficiálne v Malej Dohode a vzťahy medzi oboma krajinami boli na veľmi dobrej úrovni. V knihe sa autor venuje vzájomným návštevám vysokých štátnych predstaviteľov oboch spriatelených štátov na území Podkarpatska, ktoré prebiehali napríklad v železničnom uzle Královo nad Tisou. Kuštek uverejnil aj dve fotografie zo spomínaného mestečka, na ktorých je zachytený prezident Edvard Beneš a rumunský kráľ Karol II. V kapitole sa dočítame aj o družobných stykoch československých a rumunských plukov, ktoré sídlili v bezprostrednej blízkosti spoločnej hranice. Išlo najmä o 45. peší pluk z Chustu a rumunský 87. peší pluk zo Satu Mare. Po útoku maďarskej armády na územie Podkarpatska v marci 1939 sa mnohé československé jednotky zachránili len vďaka ústupu do Rumunska.

Udalosti súvisiace s tragickým rokom 1939 sú predstavené aj v kapitole Karel Vrbacký a činnosť evakuačnej kancelárie v Chuste. Na pozadí životných osudov príslušníka čs. finančnej stráže zobrazuje situáciu na Podkarpatskej Rusi po marci 1939 a obsadení krajiny Maďarskom. Evakuačná kancelária v Chuste vznikla v apríli 1939 a jej hlavnou úlohou bolo zabezpečovať evakuáciu hnuteľného majetku bývalých čs. štátnych zamestnancov do Protektorátu Čechy a Morava. Karel Vrbacký pôsobil v Chuste do decembra 1939. Počas tohto obdobia sa zapojil aj do odboja a pomáhal čs. občanom dostať sa z Podkarpatska cez Rumunsko ďalej na Balkán. Niekoľkokrát bol v Protektoráte vypočúvaný gestapom, ale unikol uväzneniu alebo transportu do koncentračného tábora. Kuštek v kapitole uvádza aj Vrbackého spomienky na turbulentný rok 1938, keď pôsobil ako miestny veliteľ jednotiek Stráže obrany štátu naďaleko Užoku.

Užocký priesmyk spájajúci Poľsko s Podkarpatskom sa stal miestom krutých bojov prvej svetovej vojny na prelome rokov 1914/1915. Ruská armáda tu zvádzala boje s rakúsko-uhorským a nemeckým vojskom, tisíce mužov v priesmyku položilo svoje životy. Po vytlačení Rusov ďaleko na východ začali vznikať v okolí Užockého priesmyku vojnové cintoríny. Starostlivosť o ne pripadla po vzniku Československa najmä žandárskym staniciam v Užoku a okolí. Kuštek do publikácie zaradil aj fotografie týchto cintorínov z medzivojnových čias. Sú zaujímavým svedectvom pre bádateľov skúmajúcich vojnové cintoríny v Karpatoch (na Slovensku sa tomu dlhodobo venujú najmä kolegovia z KVH Beskydy). V knihe nájdeme aj dobové pohľadnice z obdobia monarchie znázorňujúce krvavé boje v Užockom priesmyku.

Fenoménom prvej republiky bol jednoznačne spolkový život. Postupne sa v celej ČSR etablovali spolky strelecké, legionárske, veteránske, ženské, čitateľské, náboženské, telovýchovné, turistické a mnohé iné. Tento trend sa (hoci v menšej miere ako v Čechách) rozšíril aj na Podkarpatskej Rusi. Autor sa problematike bližšie venuje v dvoch kapitolách: Družstvo čs. legionárov na Podkarpatskej Rusi a Sokolské hnutie na Podkarpatskej Rusi v období

Československej republiky. V roku 1922 vzniklo na Podkarpatskej Rusi Družstvo čs. legionárov. Jeho hlavnou úlohou bolo uľahčiť zásobovanie legionárov v štátnych službách, pôsobiacich v menších mestách. Družstvo zabezpečovalo pre svojich členov rozmanitú paletu potravín, drogérie, oblečenia a obuvi. V roku 1932 už malo Družstvo na celom území Podkarpatska 11 predajní v piatich mestách. V tom istom roku otvorilo v Užhorode modernú funkcionalistickú budovu Legiodružstva. Okrem iného v ňom sídlila aj známa a obľúbená kaviareň legionára Bohumila Purmy. V kapitole uverejnil autor niekoľko fotografií čs. legionárov pôsobiacich na Podkarpatsku, aj dvojrozmerné materiály súvisiace s činnosťou legionárskej obce (pozvánky, dokumenty, legitimácie, inzeráty). Okrem legionárskeho hnutia sa na Podkarpatskej Rusi výrazne uchytil aj Sokol. Je pozoruhodné, že kým v roku 1919 Sokol na východ od Užhorodu vôbec neexistoval, v roku 1934 už mal na celom území Podkarpatskej Rusi takmer 5 000 členov. V mnohých mestách predstavitelia samosprávy vybudovali pomníky zakladateľa hnutia Dr. Miroslava Tyrša.

Niekoľko kapitol sa zaoberá hospodárskym povznesením Podkarpatskej Rusi v období medzivojnovej ČSR. Kuštek zvolil predstavenie spoločností, ktoré existovali už pred vznikom ČSR a porovnal ich s novozaloženými podnikmi. Mesto Mukačevo patrilo k najrozvinutejším v kraji už za monarchie, ľudí zamestnávala veľká tabaková továreň i pivovar v neďalekých Podhorjanoch. Jeho korene siahajú do obdobia panovania kniežaťa Františka II. Rákociho začiatkom 18. storočia a pivo sa v ňom varilo takmer 300 rokov. Spomedzi spoločností, ktoré sa na Podkarpatskej Rusi uchytili po roku 1919, vyzdvihol autor obuvnícky gigant Baťa. Spoločnosť zlínskeho obuvníka mala v najvýchodnejšej časti republiky postupne až 63 svojich pobočiek. O všetky prišla v roku 1945 po pripojení Podkarpatska k Sovietskemu zväzu.

Výber fotografií je jednou z najsilnejších stránok recenzovanej publikácie. Ich zhromažďovaniu sa autor venoval desiatky rokov. Získaval ich nielen na burzách v rôznych ukrajinských mestách, ale aj priamo od potomkov pamätníkov, s ktorými sa osobne spoznal. Klenoty z ich rodinných archívov sú po prvýkrát publikované práve v diele Československý svet v Karpatoch 2. Obrazová príloha je rozdelená podľa jednotlivých miest na Podkarpatskej Rusi od Užhorodu po Jasiňu. Drvivá väčšina fotografií sa viaže k obdobiu rokov 1919 – 1939, ale nájdeme tu aj staršie snímky z čias Rakúsko-Uhorska. Autor do knihy zaradil aj reprodukcie umeleckých diel, dobových pohľadníc, korešpondenčných listov, letákov, vyhlášok a pozvánok. Aj tematicky je obrazová príloha neuveriteľne pestrá. Zachytáva mestský život, spolkový život, prírodné pomery, život na vidieku, školstvo, armádu, návštevy najvyšších štátnych predstaviteľov, ale aj rozmanité kultúrne a športové aktivity. Kuštek nadobudol aj zaujímavú zbierku pohľadníc, ktoré pochádzajú ešte z obdobia monarchie a viažu sa k priebehu prvej svetovej vojny na území Podkarpatskej Rusi.

Niekoľko fotografií má veľkú hodnotu aj pre vojenských historikov. Ide najmä o snímky z vojenských prehliadok československých peších alebo jazdeckých plukov pôsobiacich v najvýchodnejšej časti republiky. Autor uverejnil fotografiu defilé 10. jazdeckého pluku v Berehove (1933), príslušníkov 45. pešieho pluku z Chustu, dôstojnícky tenisový klub v Chuste, vojakov z 19. pešieho pluku z Mukačeva, ale aj portréty konkrétnych čs. dôstojníkov. Už spomínané dobové snímky vojnových cintorínov dopĺňa séria šiestich fotografií z Jablonického priesmyku na východe Podkarpatskej Rusi.

Československý svet v Karpatoch 2 je reprezentatívna publikácia z oblasti dejín Podkarpatskej Rusi v období rokov 1919 – 1939 s jemným presahom do čias monarchie i druhej svetovej vojny. Nadväzuje na rovnomennú prvú časť, ktorá podrobne predstavila jednotlivé sídla v najvýchodnejšej časti republiky. Druhý diel si všíma aspekty z rôznych oblastí života na Podkarpatsku. V texte sa autor nevyhol niekoľkým gramatickým a štylistickým chybám, ktoré však výrazne nekazia celkový dobrý dojem z publikácie. Autenticitu textu dodávajú autorove skúsenosti, ktoré získal počas výskumných pobytov v jednotlivých mestách krajiny. Rozsiahla obrazová príloha doslova opätovne zhmotňuje zabudnutý svet v Karpatoch, ktorý formovali aj naši predkovia.

Martin Konečný

Zdroj: 
Vojenská história  č. 4/2020, str. 150-153 
http://www.vhu.sk/data/att/12289.pdf